< sekcia Československé výročia 2018

V Martine už bolo Československo, inde ešte vládol zmätok

Ilustračná snímka. Foto: TASR Milan Kapusta

Obyvatelia Modry, vinohradníckeho mestečka neďaleko Bratislavy, sa dozvedeli o Martinskej deklarácii aj o novom štáte až 1. novembra od evanjelického farára a politika Samuela Zocha.

Bratislava 31. októbra (TASR) - Kým v Martine sa po prijatí Deklarácie slovenského národa oslavoval vznik nového Československého štátu a na uliciach viali slovenské zástavy, na západe Slovenska pretrvávala neprehľadná situácia. Napríklad obyvatelia Modry, vinohradníckeho mestečka neďaleko Bratislavy, sa dozvedeli o Martinskej deklarácii aj o novom štáte až 1. novembra od evanjelického farára a politika Samuela Zocha.

"Ako člen Maffie chodieval do Viedne a odtiaľ prinášal správy o zahraničnom odboji. Pamätám sa, raz cestoval som s ním kočiarom do Pezinka a cestou nám rozprával už aj o tom, kto a kde bude županom," napísal o Zochovi vo svojich spomienkach Pavel Šulla, modranský bankový úradník, kronikár a historik, jeden z iniciátorov založenia Pamätnej izby Ľudovíta Štúra v Modre. Uviedol tiež, že Zoch ešte pred cestou do Martina čítal svoj návrh textu deklarácie svojim priateľom, miestnym učiteľom.

"Ako je známe, Zochom zosnovaná Deklarácia bola na národnom zhromaždení v Martine jednohlasne prijatá. Keď sa Zoch z Martina vrátil a oznámil nám viacerým, čo bolo v Martine, naša radosť bola nesmierna. Celá Modra zajasala, keď 1. novembra z balkóna mestského domu oznámil národu na veľkom zhromaždení, že máme svoj slobodný štát, Československú republiku," popísal ďalej Pavel Šulla významné historické chvíle. „Rečnil aj opát Erney, ktorý vyhlásil, že nám nebudú vládnuť potentáti, čo si mysleli, že vládnu z božej milosti. No žiaľ, počas jeho reči, našli sa dvaja-traja výtržníci, čo hneď vedľa mestského domu vlamovali sa do obchodu obchodníka Schwarza. V Modre ináč nebolo rabovačiek," uviedol ďalej Pavel Šulla vo svojich záznamoch, ktoré sa zachovali v Štátnom archíve.

V ten istý deň, 1. novembra večer, potom pozval Samuel Zoch mnohých aj do veľkej miestnosti fary a zreferoval im podrobnejšie o priebehu zhromaždenia 30. októbra v Martine. Nadšene podľa Zocha rečnili najmä Ferdiš Juriga a Andrej Hlinka. Zoch s Jurigom tiež cestovali spoločne vo vlaku do Martina – a Juriga vraj nazýval Zocha "fúzatým Samkom".

"Zochova fara stala sa v tých dňoch štábom práce, kde sa robili ďalšie prípravy a plány, rozdeľovali úlohy. Na fare schádzala sa mládež i stárež..." napísal Pavel Šulla. "Mne Zoch pridelil úlohu kuriéra. Hneď po schôdzi na fare vyslal ma do Martina s listom a odkazom ku predsedovi Národnej strany Matúšovi Dulovi. Jeho manželka, pani Mária Zochová, dala mi na cestu 100 korún a 1. novembra pred polnocou nastúpil som cestu."

Šullov popis putovania z Modry do Martina autenticky a farbisto vykresľuje atmosféru prevratových čias: "Na stanici Modra-Veľké Šenkvice bolo rušno. Prišiel vlak plný vojska, ktoré sa vracalo z bojísk. Obsadili všetky triedy, aj strechu vozňov. Viezol som sa len na chodbe. Bolo sychravé novembrové počasie. Na stanici v Trnave bol ruch ešte väčší. Do vlaku pristupujúci rozprávali o rabovačkách v meste a na okolí. V Leopoldove vítali nás hlavne strojových pušiek. Boli tu maďarské gardy a vojsko."

Keďže osobný vlak ďalej našiel, cestujúci museli pokračovať ďalej v nákladnom vlaku, vo vozňoch od uhlia. Viezli sa v nich hlavne ruskí vojenskí zajatci, a aj keď bolo zima, vojaci od radosti tancovali a zahrievali sa. Cestu sprevádzali nové a nové správy o vlámaniach a rabovačkách, ktoré vtedy boli na dennom poriadku. Aj v Žiline na stanici patrolovali maďarské gardy. A stál tu dlhý vlak s nemeckým vojskom, čo sa vracalo z rumunského bojiska, čo tiež patrilo k obrazom vtedajšej doby.

"Konečne nadránom, keď už svitalo, po prvý raz v živote vstúpil som na pôdu slovenskej Mekky, Turčianskeho Sv. Martina. Kým až po Martin vyzeralo všetko ešte ako v starom Uhorsku, tu hneď bolo badať, ba cítiť závan iného ducha. Tu už viali slovenské zástavy na domoch i na dome Tatra banky, kde bolo 30. októbra národné zhromaždenie. Na uliciach kde-tu stáli národné stráže, majúce slovenské trikolóry. V meste bol poriadok a ticho, úplný pokoj," opísal svoje dojmy Pavel Šulla.

Musel cestovať ďalej do Ružomberka, kde v budove Úverovej banky zasadala Národná rada. Tu odovzdal list Dulovi a čakal na odpoveď.

"Kým som tam bol, počul som, ako najmä Hlinka naliehal na Štefánka, aby Praha čím skôr vyslala na Slovensko vojsko," napísal kronikár Pavel Šulla a na záver spomienky dodal: "Spiatočná cesta bola už veselšia. Na niektorých železničných staniciach boli už slovenské národné zástavy. Vo vlaku aj teraz bolo počuť chýry o rabovačkách, Bolo počuť i správy, že české vojsko obsadilo Skalicu a Holíč a postupuje ďalej. Aj Sokoli, že nastupujú na Slovensko."

Len postupne a pomaly sa situácia upokojovala. V obciach a mestách preberali moc národné rady, aj keď na viacerých miestach Slovenska sa ešte kde-tu odohrávali prestrelky a boje, napríklad 7. novembra v Chtelnici alebo 15. novembra v Trnave. Samotná Bratislava bola oslobodená 1. až 2. januára 1919.

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.