Bratislava 10. marca (Teraz.sk) - Kto hľadá, nájde, kto sa hľadá, nájde sa! Toto úslovie platí v plnej miere aj na životný príbeh mladého Svetozára Miloslava Hurbana, budúceho Vajanského.

Štúdium v nemeckom Stendale kládlo dôraz na teologické vzdelanie, lebo v programe malo výchovu budúcich evanjelických kňazov a iných cirkevných hodnostárov. Lenže v roku 1866 mladému Svetozárovi už išlo na dvadsiaty rok a začal si vytvárať vlastný názor na budúci život. Kňazské povolanie, ktorému zasvätil život jeho otec, sa mu nepozdávalo. Postavil si hlavu a otvorene to otcovi povedal. A otec Hurban sa rozhodol ako hrdý Slovák: „Ja už nemôžem to zniesť, aby potom, keď si sa odhodlal nie za teológiu, zase na Teba oni nakladali!“ napísal synovi a v priebehu desiatich dní ho z Nemecka stiahol.

Lenže mladý Hurban gymnaziálne štúdium ešte nezavŕšil. Chýbali mu necelé dva roky a maturitná skúška. Otec Hurban spočiatku uvažoval o dokončení synovho štúdia na gymnáziu v Levoči, no zdalo sa mu to akosi od ruky, a tak sa rozhodol na ten čas nevídane. On, evanjelický farár, poslal syna Svetozára dovŕšiť stredoškolské štúdium na katolícke gymnázium do Banskej Bystrice. Malo to však svoju logiku. Po prvé - riaditeľom gymnázia v Banskej Bystrici bol jeho osobný priateľ, Záhorák z Brodského, Martin Čulen. Po druhé - gymnázium bolo v tom čase ešte z väčšej časti slovenské, vyučovalo sa tam totiž v troch jazykoch – po slovensky, nemecky a maďarsky, no a po tretie - bolo to v prvých rokoch čulej materiálnej i duchovnej výstavby nedávno založenej Matice slovenskej. No a jej vznik i činnosť spustil na Slovensku i v Európe dovtedy nevídanú atmosféru ekumenizmu a tolerancie. Štúrova vízia nadradenia národného princípu nad konfesionálnym tu bola naplno uplatnená v praxi. Pripomenúť však treba aj to, že svoju úlohu v tom zohrala i osobnosť prvého predsedu Matice slovenskej, katolíckeho biskupa Štefana Moysesa, pôsobiaceho vtedy priamo v Banskej Bystrici. Jozef Miloslav Hurban sa s ním osobne spoznal už začiatkom roku 1848 v Chorvátsku, no a vznik Matice ich opäť veľmi zblížil.

Vstup na toto gymnázium znamenal pre Svetozára Hurbana zavŕšenie rokov dozrievania a zorientovanie sa v spleti života. Dokonca také zrozumiteľné, že mu to odsúhlasil a uznanlivo odobril aj otec. V slovenskej Banskej Bystrici, nech ona bola akokoľvek poznačená maďarónskym meštiactvom, sa mladý Hurban národne uvedomil a rozvinul svoj literárny talent. Stal sa zapisovateľom dobre fungujúceho slovenského vzdelávacieho krúžku, na zasadnutia ktorého prinášal stále viac vlastných prác. Načisto si ich písal do toho istého zápisníka, čo si priniesol z Nemecka. No kým v jeho „nemeckej časti“ nachádzame 11 textov, v „slovenskej časti“ je to až 44 textov. Aby nedošlo k omylu, treba zdôrazniť, že všetky práce sú napísané po slovensky. A prakticky si v nich vyskúšal všetky žánre - básne, poviedky, humoresky, texty piesní, balady, širšie komponované prózy i dramatický žáner, o čom svedčí veselohra Komedianti i jednoaktovka Rukavička. Je zaujímavé, že v bystrickej časti zápisníka už nenájdeme preklady z nemčiny, ktorými sa hojne zaoberal v Stendale.

Na jeho ideové postoje, literárne vzdelanie i poznanie mali však rovnocenný vplyv i jeho pravidelne návštevy básnika Andreja Sládkoviča, ktorý pôsobil v neďalekej Radvani. Básnik si ho hneď veľmi obľúbil, veď bol nadaným synom druha jeho študentskej mladosti v Bratislave i spolubojovníka v revolúcii, ktorú si však on z väčšej časti odkrútil vo väzení a pod policajným dozorom. No a autorovi Maríny bola do konca života sympatická Hurbanova odvaha oženiť sa navzdory Štúrovým názorom, ako aj to, že Hurban nenápadne vyjadril svoje sympatie, keď revolučne naladení mládenci z rukopisu s rozpakmi čítali slohy Maríny. Sládkovič sa stal mladému Hurbanovi na istý čas druhým duchovným otcom a literárnym učiteľom. Svetozár Hurban si to veľmi vážil. Traduje sa, že on bol autorom básne, ktorou ho študenti v mene slovenského gymnaziálneho spolku pozdravili na Andreja v roku 1866.

Svetozár Hurban Vajanský zmaturoval na banskobystrickom gymnáziu 26. júla 1867. Vtedy už mal všetko jasné a zrovnané. Rozhodol sa byť právnikom. Nie celkom preto, že by zahorel veľkou túžbou po advokátskom pere či sudcovskom talári, ale mal pocit, že toto povolanie mu umožní v čo najväčšej miere venovať sa literárnej tvorbe. V septembri 1867 sa zapísal na vysokoškolské právnické štúdium v Bratislave.