Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Štvrtok 18. apríl 2024Meniny má Valér
< sekcia Publicistika

ANALÝZA: Čaputová vstupuje do rozvášnenej arény. Má šancu obstáť?

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Márius Kopcsay analyzuje výsledky prezidentských volieb.

Zuzana Čaputová si svoj úspech môže užívať v slnečnú jarnú nedeľu, no v skutočnosti jej niet čo závidieť. Bude to mať totiž ťažké. Veľmi ťažké. A prejavila realistický odhad, keď v bezprostrednej reakcii na predbežný výsledok volieb avizovala, že chce byť prezidentkou aj občanov, ktorých zatiaľ nepresvedčila.

Novej budúcej prezidentke k jej volebnému výsledku pomohla do istej miery mobilizácia jej voličov – pribudlo jej takmer 200-tisíc hlasov, vďaka čomu sa prehupla cez miliónovú hranicu – ale tiež, a to vo väčšej miere, demobilizácia priaznivcov Štefana Harabina a Mariana Kotlebu. A do istej miery napokon aj samotného Maroša Šefčoviča, ktorý síce zaznamenal väčší prírastok, až 350-tisíc hlasov, no potenciál „protičaputovského tábora“ nevyužil.

Volebná účasť bola nízka, pretože časť verejnosti ani jeden z kandidátov neoslovil (núka sa obava, či nie preto, že boli obaja príliš proeurópski) a tiež pre všeobecnú apatiu spoločnosti. A to je silný súper. Najväčším súperom Čaputovej, s ktorým sa bude potýkať aj po voľbách, však bude atmosféra nenávisti, ktorá sa vygenerovala nielen počas predvolebnej kampane, ale v posledných rokoch celkovo. Rástla a bujnela, odkedy sa do politického života vkradol antisystém, do parlamentu zasadli kotlebovci, o Prezidentský palác chceli zabojovať Kotleba a Harabin – a hovorcom nenávistných nálad sa stali sociálne siete.


Slniečkár – to, čo kedysi židák?


Terčom útočnej ba až nenávistnej kampane sa stala aj Čaputová osobne – ako potvrdzovali útoky na jej rodinu, či hanebné „dotvorenie“ profilu jej tváre v istom plátku. Delostreleckú paľbu s fekáliami pravidelne spúšťal nemenovaný poslanec Smeru. A aj kedysi distingvovaný eurokomisár klesol v predvolebnom zápolení o niekoľko poschodí nižšie a bližšie k suterénu v porovnaní s jeho niekdajším štandardom.

Nenávisť už dlhší časť prekvitá pravidelným hromžením na liberálov, na slniečkárov – čo je termín, ktorý dnes mnohí používajú presne tak, ako sa v roku 1938 alebo 39 vyslovovalo slovo „židák“.

Navyše sa témou predvolebnej kampane stali falošné témy homosexuality, adopcie detí a podobne, iba preto, aby „akože“ poukázali na Čaputovej liberalizmus a diskvalifikovali ju. Na túto kartu stavil aj slabnúci Smer, a to s vrchovatou mierou politického nevkusu.

Áno, reč je o demonštratívnom parlamentnom potopení tzv. Istanbulského dohovoru, pri ktorom Smeru a SNS asistovala Kotlebova ĽSNS, Kollárovo hnutie Sme rodina a aj časť Mosta a OĽaNO. (Mimochodom Matovič a jeho ľudia týmto prejavili úplnú absenciu politického myslenia.)
Šefčovič sa ihneď poponáhľal s velebením tohto kroku: „Rozhodnutie vládnej koalície v súvislosti s Istanbulským protokolom vítam, pretože je to krok k odstráneniu zbytočného napätia v spoločnosti. Zároveň to vnímam ako krok, ktorý potvrdzuje hodnotové ukotvenie Slovenska, postaveného na rešpekte k tradičným hodnotám.”


Ficova facka, ktorá sa mu vrátila


Ešte ďalej zašiel predseda Smeru Fico, ktorý hlasovanie NR SR označil za ďalšiu facku liberálom. Je vrcholom nevkusu a drzosti, ak chce politik, ktorý ešte vždy býva v Bonaparte, rozdávať niekomu facky. Rukou vyzdobenou 20-tisícovými hodinkami. A za chrbtom s kotlebovcami, ktorí boli ešte nedávno adeptmi na zrušenie a odrazu ako temer koaličný partner, pomáhajú Smeru odhlasovať strop pre dôchodky, zamietnuť dohovor o násilí na ženách a obetavo hliadkujú v Dobšinej, čím sa pochválili aj ministerke vnútra.

Politik bez morálneho práva komukoľvek dávať facky si ešte aj robí terč z liberálov, spoliehajúc sa, že stačí vysloviť toto zaklínadlo a volič už ani neskúma, čo tento ohavný pojem znamená. Ako keby ľudia hlásajúci toleranciu a znášanlivosť mali byť hlavným problémom spoločnosti.

Akoby týmto problémom neboli stovky esemesiek medzi vedúcim predstaviteľom prokuratúry a vedúcim predstaviteľom podsvetia. Akoby týmto problémom nebola nedokončiteľná diaľnica, „naši ľudia“ s plnými vreckami ukradnutých verejných peňazí, nespokojní učitelia, alebo extrémizmus, voči ktorému chcela vládna moc stavať hrádzu, no napokon spolu s ním splynula vo vrúcnom objatí.

Pre toto a pre nič iné si Fico a spol. plne zaslúžili, aby sa im to zaucho vrátilo. Aby – symbolicky hneď potom, ako vlastne odobrili násilie na ženách – dostali facku od ženy. Nie bolestivú, iba výchovnú a poučnú. A vlastne ani nie od Čaputovej ale od jej voličov. Lebo samotná budúca prezidentka, ako si isto mnohí všimli, údery nevracia a prejavuje tak oveľa viac kresťanskej lásky a pokory, než nejeden rozhnevaný muž v sutane.


Nenávisť sama nezmizne


Poučné je toto zaucho od voličov preto, lebo sa ukázalo, že ani hra na najnižšie inštinkty a vášne nemusí fungovať. A tiež, že sa nevypláca ani neúprimnosť a faloš. Lebo súperom Čaputovej nebol presvedčený a kvalitný konzervatívny kandidát, ale profesionál, ktorý si na kostol spomenul pri vstupe do druhého kola volieb a na všetky prikázania sa nerozpamätal ani potom.

Mimochodom táto štylizácia nevyšla pred piatimi rokmi Robertovi Ficovi, a tak je až podivuhodné, že k nej Smer opätovne siahol.

Žiaľ, je po voľbách, no špina a nenávisť ostali vo vzduchu a bude veľkou výzvou, aj pre Zuzanu Čaputovú, obstáť v tejto „smetiskovej“ atmosfére. V klíme, ktorá pripomína nacionalistické a mečiarovské vzopätie v 90. rokoch a celé Slovensko si ho potom veru riadne odskákalo počas tristnej Mečiarovej éry – z čoho je zrejmé, že nabudená a nahromadená negatívna energia len tak ľahko a sama od seba nezmizne.

Nie sme už totiž svedkami hodnotového či politického sporu v klasickom zmysle. Časť spoločnosti vedená svojimi politickými hovorcami a lídrami upiera inej časti spoločnosti právo na názor, chce ju likvidovať, potlačiť, vymazať. A občania majú rozdielne nielen názory, ale veria rozdielnym faktom. To sú známky spoločenského rozkladu, stavu, v ktorom spoločnosť nedokáže fungovať a spravovať svoje záležitosti.

Ale, po prvé, tak ako v kampani, aj v povolebnom živote sa ukáže, že lži spľasnú ako bublina. Že dnešným dňom nezačnú po slovenských dedinách chodiť liberálne komandá so samopalmi, ani homosexuáli, čo budú rozvracať rodiny – ako koluje v internetových vtipoch. A po druhé, Čaputová ukázala, že nielen zvláda vypäté emócie, ale má predpoklad napätia a problémy aj riešiť. Dobre totiž pozná ich príčinu a zdroj.