< sekcia Publicistika

Glosa Juraja Soviara: Keď sa vám na tenisku podpíše Ginsberg

Komentár Foto: Teraz.sk

Prečítajte si glosu Juraja Soviara k Svetovému dňu poézie.

Skvostných a excelentných básnikov a poetiek máme na Slovensku našťastie dosť. A pribúdajú ďalší. Mám z toho veľkú radosť. Potechu na každý deň. Zvlášť dnes, keď máme Svetový deň poézie. Prvé kostrbaté a veľmi neohrabané pokusy a experimenty s veršami som robil na strednej škole. Nič výnimočné. Klasika. Opatrne som nazeral do sveta ostrieľaných básnických bardov. Opájal sa ich poéziou a skúmal ich svet. V tom období som mal šťastie na ľudí, ktorí mi na túto cestu posvietili. Skrátka, zjavili sa s pochodňou chápavosti, tolerancie, trpezlivosti v pravý čas. Prvým z nich (a vari aj tým najzásadnejším) bol Jožo Urban. Po súťaži mladých poetov Verš v Dome kultúry Ružinov ma stiahol ako starého kamaráta na pivo. Zoznámili sme sa doslova pred pár minútami. Jemným, no často i dosť ostrým dlátom začal zo mňa vytesávať niekoho, kým som zrejme doteraz. Už vtedy mal za sebou tie najzásadnejšie zbierky, celkom pošramotený život. Jožo, ešte raz veľká vďaka, hoci viem, že by si o to nestál.

Ideme z PKO (Jožo Urban, Malý zúrivý Robinson, 1985). "Básnici píšu básničky, o facky hrajú kocky, tvária sa trocha bohémsky a trocha idiotsky. Kašlem a čo je najhoršie nemám už ani fuka, aj križovatka bulvárov je roztvorená ruka.“

Neskôr mi do bujarého života ešte stále nevycválaného žrebca vstúpil básnik a textár Ľuboš Zeman. Vtedy som už síce mal za sebou pár textov, ktoré dokonca s istým úspechom vysielali. No stále som od života zrejme potreboval ešte pár ostrých faciek. S Ľubošom Zemanom sme rovnako ako s Jožom Urbanom viedli tie nekonečne džezové reči o ženách, knihách, poézii a hudbe. Obaja ma voviedli do sveta, ktorý bude pre mňa stále neprebádaný a na ktorého tenkom ľade tancujem dodnes. Čomu ešte dnes po mnohých rokoch stále verí milovník beatnickej poézie a prózy ? Zostalo v ňom ešte niečo z tej filozofie a životného štýlu ? "Stále sa vraciam k Smutnej nahej jazdkyni od Ferlinghettiho, k Salingerovmu románu Kto chytá v žite, ale aj k Allenovi Ginsbergovi, ktorého som osobne zažil na literárnom happeningu v bratislavskom Divadle hudby. Podpísal sa mi na tenisku, ktorú som neskôr stratil, ale asi to tak malo byť lebo to bola stratená generácia. Mne sa vždy páčil boj jedinca proti systému, taká krásna vzbura, kde nejde o umieranie, ale o iný spôsob života.

Beatnici ma naučili mať vlastný názor a neľpieť na dogmách. Dnes si viac cením ich poéziu ako prózu, lebo je obrazovo silná , má blízko k džezu a dá sa s ňou melodicky pracovať.“
Ľuboš Zeman nepatrím k autorom, z ktorých básne vypadávajú ako mince z automatu. Jeho verše sú vždy ukradnutý kúsok zo neho a s každou básňou akoby o pár dní zostarol. To o sebe hovorí on sám. "Na svet sa už dívam unavenejšími očami a možno už tak nevnímam tie inšpiračné záblesky. Alebo mám príliš veľkú autocenzúru a hádžem do koša aj to, čo by iní s radosťou vydali. Ale chuť písať ma neprešla.“

Vôbec nezvyknem byť sentimentálny. Skôr som v prípade týchto dvoch mužov vďačný. Veď čo už ja na margo poézie?