< sekcia Publicistika

ROZHOVOR: EMIL HORVÁTH o divadle, živote, aj protestoch na námestiach

Emil Horváth ml. Foto: TASR/Martin Baumann

Nevieme viesť dialóg, povedal renomovaný herec, režisér a pedagóg Emil Horváth v rozhovore s Petrom Škorňom.

Len málokoho si dokážete v živote predstaviť aj so zatvorenými očami, len keď počujete jeho hlas. Vďaka nemu, svojmu nezameniteľnému výzoru a charakterovo presvedčivému hereckému talentu sa stal nepochybnou osobnosťou slovenského herectva. Hosťom nasledujúceho rozhovoru sa stala výrazná osobnosť, renomovaný pedagóg, úspešný režisér a predovšetkým uznávaný a rešpektovaný herec – Emil Horváth...

V tomto rozhovore zaznelo: ...keď som režíroval Veselé paničky windsordské, chcel som do roly rytiera Falstaffa obsadiť nezabudnuteľného Vlada Müllera. Vzal si čas na premyslenie a nakoniec mi zavolal, že mu je to veľmi ľúto, ale že musí odmietnuť. Vážim si jeho úprimnosť a to, že našiel v sebe v pravý čas nielen pokoru, ale aj umeleckú sebareflexiu...

...Dušan (Cinkota) bol môj žiak. Najskôr som ho nenechal skončiť školu, neskôr sme sa pomerili, potom som ho vytiahol druhý raz – dal mu šancu... potom opäť zlyhal. Viete, mnoho skvelých hercov a umelcov malo v živote problémy s alkoholom a pod., mnohým sa ich neresti stali aj osudnými – len sa o tom nehovorí. Či to bol Ivan Rajniak, Vlado Durdík mladší, alebo Ivan Mistrík. Umenie je chôdza po tenkom ľade...

... Prajem si aby som nielen ja, ale aj my všetci žili v slušnom a kultúrnom Slovensku, kde nevládnu skorumpovaní a sprofanovaní politici. Avšak, nepodlieham prvotnej emócii a vždy si kladiem ďalšie otázky a hľadám na ne odpovede. Súhlasím s nutnosťou zmeny, len mi nikto nevie povedať, kto tou skutočnou a reálnou zmenou bude. Politik, ktorý sa v súkromí stretáva s pochybnou a morálne závadnou osobou, aby sa vzájomne dohodli na obsadení prokuratúry? Alebo politik, ktorý ma viac spoločných fotiek s podvodníkmi, mafiánmi a matkami svojich detí, než so svojimi voličmi? Aj preto nekonám pudovo a bezhlavo, uvedomujem si úskalia, ktoré so sebou prináša demokracia....




Šťastie a sebareflexia


Na divadelných doskách pôsobíte vyše polstoročie, stvárnili ste mnohé, charakterovo výrazné úlohy. Predsa len, je nejaká, ktorá vás obišla a chceli by ste si ju ešte niekedy zahrať, prípadne viete o nejakej, ktorú si už isto nezahráte?
- Som realista. Ako umelec som mal v živote nesmierne šťastie – a to aj napriek tomu, že to som hereckú kariéru štartoval na trikrát. Bolo by neskromné, keby som sa sťažoval, že sa mi nenaplnili herecké sny. Hral som Rómea, Macbetha, Richarda III., Malvolia, Polónia, milánskeho vojvodcu vo vyhnanstve Prospera. Režíroval som Veselé paničky windsordské, v ktorých som si dokonca zahral aj waleského pastora Ewansa. Jediná rola, ktorá mi od kráľa divadelnej drámy „ušla“, bol Hamlet. Aj keď ušla... nedá sa to tak povedať. Keď som začínal svoje účinkovanie v Martine, Hamleta hral vynikajúci herec Igor Hrabinský. Počas účinkovania na Novej scéne v Bratislave som hral taktiež mnohé atraktívne postavy za ktoré spomeniem len Ferdinanda v Schillerovej dráme Úklady a láska, či Salieriho v slávnej hre Amadeus od anglického dramatika Petra Schaffera.

... nehovoriac o vašej tretej – a najdlhšej hereckej zastávke, trvajúcej až doposiaľ – na divadelných doskách Slovenského národného divadla...
- Neľutujem že som sa nezľakol prestupu do našej najvýznamnejšej divadelnej scény. Práve naopak. Mohol som sa učiť od Mikuláša Hubu, Karola Zachara, či Ctibora Filčíka a umelecky dozrievať v hrách Zilova, Ibsena, Allena, Simona, Harwooda, Ionesca, Stopparda, Čechova, von Kleista, Stodolu a pod.

Keď spomínate účinkovania v národnom divadle, ja osobne som mal pocit, že ste sa naposledy neskutočne dobre cítili v Arcandovej hre Úpadok amerického impéria, Invázie barbarov. Hoci, v nej ste mali aj skvelých hereckých „sparring partnerov“...
- A viete, že máte pravdu? Rolu Rémyho som hral s potešením zrejme aj preto, že sa hry skvelo dramaturgicky zhostil Dano Majling. Je len na škodu, že ju už stiahli z repertoáru, pretože bolo na ňu hľadisko vždy úplne vypredané. Každopádne, rád si zahrám čokoľvek, čo je dobre spracované. Samozrejme, pokiaľ mi bude v danom okamihu ešte „slúžiť“ hlava. Pretože dobrý herec dokáže na javisku zahrať čokoľvek – len nie pamäť a úsudok. V okamihu, ako mi už nebude slúžiť pamäť, nebudem hrať. Nech by mi ponúkali akúkoľvek rolu – tobôž zo súcitu. V takomto momente je životnou hereckou rolou vedieť, kedy „stiahnuť oponu“, s úctou sa kolegom a divákom poďakovať - a v pravý čas odísť. Hrdo a so vztýčenou hlavou - ako chlap.

Priznajme si, že práve toto býva pre mnohých hercov veľmi ťažká voľba a rozhodnutie. Mnohí vaši hereckí kolegovia buď nedokázali, alebo to voči sebe brali ako určitú krivdu kamenného divadla, v ktorom roky pôsobili...
- Môj otec, skvelý herec, odišiel do dôchodku oveľa mladší, než som ja teraz. A bol pritom obsadzovaný. Keď som sa ho pýtal, prečo, odpovedal mi, že už preňho divadlo nie je tým, čím bolo. Až neskôr som pochopil, že už vtedy cítil, že sa do jeho vnútra vkráda zabúdanie. Rozhodol sa, že odíde v pravý čas, hoci ho to isto bolelo, lebo divadlo miloval. Na druhej strane som zažil kolegu, vynikajúceho slovenského herca, ktorý tento čas neodhadol. Aj následkom toho nastala situácia, že počas premiéry mu úplne vypadol text a nepovedal ani jedno slovo. Po predstavení oznámil režisérovi, že to neodhadol a že končí. Bolo to veľmi smutné. V živote umelca a herca zvlášť, je veľmi dôležitá miera sebareflexie. Keď som režíroval Veselé paničky windsordské, chcel som do roly rytiera Falstaffa obsadiť nezabudnuteľného Vlada Müllera. Vzal si čas na premyslenie a nakoniec mi zavolal, že mu je to veľmi ľúto, ale že musí odmietnuť. Vážim si jeho úprimnosť a to, že našiel v sebe v pravý čas nielen pokoru, ale aj umeleckú sebareflexiu...

Z tlačovej konferencie Slovenského národného divadla s tvorcami pripravovanej inscenácie Slovo Válkovo 27. marca 2015 v Bratislave. Na archívnej snímke herci František Kovár (vpravo) a Emil Horváth.
Foto: TASR - Pavel Neubauer


Nevyplýva akási znížená miera sebareflexie aj z pocitu niektorých umelcov, že ich odchodom by vzniklo akési generačné prázdno?
- Nikto nie je nenahraditeľný – herci obzvlášť. Divadlo nekončí Hrabinským, mojim otcom, Bagarom, Vrzalovcami, Dibarborom, Filčíkom, Polónym, Mojžišom, Markovičovou, Kvietikom, Zvaríkom, Chudíkom, Machatom a pod. Vždy existuje herecká kontinuita staršej a novej generácie umelcov. Tak v Nitre, Martine, Prešove, Zvolene, ako aj v Bratislave. U nás, v národnom, máme veľmi silnú mladú generáciu, mnohí z nich boli aj moji žiaci a dám za nich pokojne aj „ruku do ohňa“. Herca preveruje každá jeho postava – a je jedno, či je hlavná alebo vedľajšia. Každá hercom stvárnená postava sa na javisku sa stáva jeho „maturitou“, pri ktorej sú skúšajúcou komisiou diváci. Tri desaťročia som sa svojich žiakov na VŠMU snažil presvedčiť, že herectvo sa nedá naučiť, pretože pokiaľ nedisponujete temperamentom, fantáziou a emóciou, nikdy z vás dobrý herec nebude. Nech robíte čokoľvek. Existujú teda dobrí herci, alebo len viac-menej vydarení hereckí epigóni. Som rád, že mnohí z nastupujúcej hereckej generácie touto vzácnou, trojitou esenciou disponujú.

V národnom divadle pôsobíte už 35 rokov. Mojžišovi trvalo 40 rokov, kým vyviedol Židovský národ z Egypta - do zeme zasľúbenej. Môžeme teda s určitou dávkou irónie skonštatovať, že máte ešte päť rokov, kým vás vyvedú z národného?
- Priznám sa, že ten čas si vôbec neuvedomujem. Dokonca, v pracovnom kalendári mám nasledujúce dva mesiace úplne plné. Každopádne, vyzerá to tak, že zatiaľ počítajú s tým, že dožijem (úsmev). Ale vážne – v divadle ubieha čas strašne rýchlo. Osem rokov som bol v Martine, osem na Novej scéne a keď si pripočítate roky strávené v národnom divadle, vyjde vám, že pôsobím na divadelných doskách už vyše pol storočie. Na jednej strane to môže znieť hrozivo, no na druhej pociťujem akúsi vnútornú satisfakciu. Prežívam čosi, čo ľudí baví a majú to radi. Každý deň podnikám exkurz do duší stvárňovaných postáv. Vdychujem im emóciu, aby divák, sediaci oproti mne, získal autentický pocit, že je prirodzenou súčasťou deja. Divadlo je pre herca silná droga. Akonáhle ho začnete mať rád a môžete ho slobodne tvoriť, zažívate neopísateľné okamihy šťastia. Na druhej strane, pravdou je aj to, že umenie, ako slobodné povolanie, nebýva ku všetkým rovnako spravodlivé. Nie každý dobrý umelec dostane šancu v pravý okamih presvedčiť o svojom talente. Som osudu nesmierne vďačný za to, že ja som to šťastie – umeleckej sebarealizácie - mal, a aj mám.

Ste veľmi vyťažený herec – len v národnom divadle hráte v tejto sezóne v šiestich tituloch, pripravujete sa na rolu Plukovníka Orlova v hre Aľi Rachmanovovej Ruské denníky. Točili ste televízny seriál. Kde beriete na to potrebnú energiu a ako dosiahnete na to potrebný vnútorný pokoj – obzvlášť, ak pôsobíte ako výbušný typ človeka?
- Som normálny človek, so všetkými kladmi a aj zápormi. Potlačenie vami spomínanej výbušnejšej povahy a „ukľudnenie“ a nájdenie vnútorného pokoja, je výsledkom dlhodobej práce na sebe samom, ku ktorej mi dopomohol aj môj vek, manželka, rodina a získané životné skúsenosti. Ako pedagóg a režisér som si uvedomil som si, že ak chcem uspieť, musím byť aj dobrým psychológom. Pochopil som, na Lomničák sa dá vyjsť aj z druhej strany, nemôžete ľudí nasilu nútiť ísť naň len jednou, vašou cestou...

Predsa len, stále ma zaujíma spôsob, akým sa „dobíjate“. Niektorých hercov nabíja vesmír, mimozemské civilizácie, ďalších zase čosi iné...
- Potrebnú energiu mi dodáva z veľkej časti príroda. Do nej, v okolí Tatier, chodievame počúvať pokoj a ticho spolu s manželkou vo chvíľach voľna. Pred desiatimi rokmi som ešte aj rekreačne bicykloval. A tiež ma po celý život napĺňala energiou a fantáziou literatúra. Najmä vďaka otcovi sme so sestrou spoznávali čaro, silu a svet kníh, divadla a prírody.

Je to prirodzené, nakoľko pokiaľ viem, bol „silný“ chalupár“ a milovník prírody...
- ... ktorý ja vôbec nie som. Nikdy som nebol „kutil“ ako on, no na chalupu som chodieval rád. Vlastne, ako mnohí v minulom režime. Žili sme dvojité životy – cez týždeň oficiálny pracovný a cez víkendy náš „vnútorný, disidentský“. Na chalupách, v kruhu priateľov sme si slobodne hovorili, čo sme mali na duši. Nakoniec, len na Záhorí a Myjavských kopaniciach sme boli celkom silná, chalupárska herecká komunita: Mikulíkovci, Romanovci a pod.

Spomínali ste vášho otca. Do akej miery je mať otca, známeho herca, na osoh a kedy je to na príťaž? Lebo ľudia radi porovnávajú a väčšinou kriticky...
- Svojím spôsobom je to nevýhoda. Na rozdiel od mojich spolužiakov – Milana Kňažka, či Vierky Richterovej, ma na začiatku každý, už pri počutí mena s ním porovnával a neraz som počul sarkastické poznámky typu: „Ocinko tu dnes nie je...“.

Podobne bol na tom aj Martin Huba...
- Áno, Maťo je o dva roky starší a ten si to tiež „užil“.

Máte niekoho, s kým ste si herecky a ľudsky bližší, resp. niekoho, koho z profesionálneho pohľadu rešpektujete a uznávate?
- S Milanom Kňažkom, mojim konškolákom, sme vychádzali skvele. Po škole sme plánovali robiť aj spoločné divadlo, no prišiel rok 1968 a Milan odišiel na dvojročnú stáž do Francúzska. Žiaľ, počas tých dvoch rokoch sa v našej krajine úplne zmenili pomery. Okrem Milana som boli mojimi dobrými priateľmi napr. Párnický, Ciller, Havlík, no vo svojej podstate sme boli osamotení a naše životy sa odvíjali paralelne a separátne.

Myslím si, že určité uvoľnenie – aj vzťahové – ste zažili počas účinkovania na Novej scéne...
- To máte pravdu. Stretla sa v ňom veľmi silná herecká generácia – boli tam Juraj Kukura, Maťo Huba, po tom ako odišli do národného divadla, sme tam prišli my - Ferko Kovár, Stano Dančiak, Milan Lasica, Julo Satincký, či Magda Vášaryová. Našim akýmsi intelektuálnym lídrom bol Vlado Strnisko. Boli to krásne časy, vďaka ktorým sme sa mohli navzájom od seba herecky učiť, vyhrať a „vybrúsiť“...

Herec Stanislav Dančiak, archívna snímka.
Foto: TASR


Dokáže vás aj dnes ešte nadchnúť, či ovplyvniť nejaký herecký kolega?
- Vďaka tomu, že som bol pedagógom, sú mojimi kolegami v národnom divadle aj niektorí moji žiaci a som nesmierne rád, keď vidím, ako ich herectvo funguje na ľudí. Mám dobrý pocit, keď vidím, ako to ide Tomášovi Maštalírovi, Ňusimu Bártovi, Danovi Heribanovi, Danielovi Fischerovi, či Diane Mórovej. Obzvlášť ma teší, ako sa darí mladému Danielovi. Sú novou silnou slovenskou hereckou generáciou a dokazujú, že nestačí mať len talent, ale dôležité je mať aj vôľu na sebe tvrdo pracovať. V tomto sú inšpiráciou aj pre mňa. Ale nie sú to len oni, pretože ma dokáže inšpirovať skvelý herecký výkon v ktoromkoľvek divadle – či v Martine, Nitre alebo kdekoľvek inde.


Rehoľa, popularita a démoni


Aké atribúty sú nevyhnutné pre to, aby sa z absolventa herectva stal presvedčivý a kvalitný herec a nielen sexidol, či len akási šoubiznisová celebrita na jedno použitie?
- Zmenou režimu sa divadelné prostredie v mnohých ohľadoch prečistilo, nastala herecká generačná obmena, rozbehli sa nové projekty a divadelné scény. Pokiaľ chce niekto byť kvalitným hercom, musí sa vyhrať. Nemôže si „odbehnúť“ do inej sféry, skryť sa do dabingu, moderovať politické mítingy a pod., zarobiť peniaze a potom čakať, že sa „zahojený“ vráti do divadla, kde ho všetci budú očakávať s otvorenou náručou. Nesmie stratiť kontinuitu, počiatočnú umeleckú a tvorivú sústredenosť, ktorú nadobudol štúdiom a hraním. Byť hercom je určitá rehoľa, vyžadujúca si určitu obetu, tvrdú prípravu a sústavnu prácu na sebe.

Neraz počujem o tom - a aj vy sám ste to uviedli - ako je herectvo rehoľou a poslaním. Ročne vychádzajú z umeleckých škôl na Slovensku desiatky hercov. Kam miznú a naozaj potrebujeme toľko „poslov rehole“?
- Pokiaľ majú ľudia o štúdium herectva záujem, mali by mať možnosť jeho štúdia. Každá minca má dve strany a preto ide na druhej strane o značné riziko ich zmysluplného uplatnenia. Ideálne by bolo, pokiaľ by herectvo študovali len tí, ktorí na to majú predpoklady a talent. No nežijeme v ideálnom svete, ale v krajine, kde ani v školstve nemáme nastavené pravidlá, ktoré by boli zárukou jeho kvality a rozvoja. Na základe toho dostávajú školy od štátu peniaze nie podľa svojej úrovne, kvality a spoločenskej potreby, ale podľa počtu prijatých „hláv“. Žijeme v systéme, ktorého cieľom je vyprodukovať kvantitu na úkor kvality. Podľa mňa by mala prestížna herecká škola v takej malej krajine, akou je Slovensko radšej zobrať piatich kvalitných, perspektívnych a talentovaných uchádzačov a z nich vychovať hercov, než ich nabrať niekoľkonásobok. Niekedy mám pocit, že v školstve sa riadime princípmi all inclusive na dovolenke kdesi v Egypte: naberieme si na tanier, čo sa naň zmestí, lebo to máme zaplatené – nehľadiac na to, že z toho budeme mať ku koncu dňa bruchabôľ. Aj preto je poznanie, že každoročne naše školstvo vyprodukuje množstvo „šede“ a priemeru, bez zmysluplnejšieho uplatnenia, ktorí budú v budúcnosti v rámci svojich daností opäť produkovať len šeď a priemer, pomerne skľučujúce.

Nedávno ste oslávili 73-tie narodeniny. Napriek zrelému veku ste vyťažený divadelný a televízny herec, čo vám mnohí herci môžu len ticho závidieť. Napriek tomu ma zaujíma, či netúži byť Emil Horváth mladší ešte mladším?
- (Smiech). Nie som retroaktívny typ, skôr realista. Zaujíma ma to, čo bude a čo ma ešte čaká a aj preto nemám potrebu pozerať fotky spred rokov a snívať o mladistvom vzhľade. K menu som si prívlastok mladší prestal uvádzať po tom, ako umrel môj otec. No jednu vec som zistil. Ešte nedávno som posmešne hovoril: „... Keď príde penzia...“ a ani som si nestihol uvedomiť - a už v nej som...

Profesia herca je atraktívna aj tým, že v priebehu jedného dňa môže prežívať niekoľko odlišných charakterových polôh - v divadle, pri dabingu, či točení inscenácie a filmu. Je ľahké sa po takýchto dňoch „preniesť“ späť, do samého seba, alebo „dožívate“charaktery postáv aj v súkromí? A vlastne, kedy je Emil Horváth - Emilom Horváthom?
- Je to otázka „cviku“. Po rokoch hrania som – aj vďaka našej stredoeurópskej rôznorodosti hereckého uplatnenia - vytrénovaný. Honza Tříska mi kedysi hovoril, ako v časoch emigrácie hrával desiatky repríz len jednej a tej istej divadelnej hry. Mňa by takáto monotónnosť ubíjala. Potrebujem zmenu, prekvapenie, rôznorodosť žánrov a psychologických typov postáv. Len tak sa dá získať podvedomá výhoda a skúsenosť – vďaka čomu môžete zmysluplne zúročiť svoj talent. Dobrý herec by mal hrať nielen milenca, ale aj otca, milujúceho manžela, charakterovú sviňu, idiota, či kamaráta. Rôznorodosť úloh mu pomáha byť autentickejším a sebavedomejším. A čo sa týka súkromia, verím, že v ňom som úplne normálnym autentickým Emilom Horváthom so všetkými mojimi dobrými a zlými vlastnosťami, zvykmi a zlozvykmi, ale o tom by vám viac povedala moja manželka (manželka).

Stáva sa, že ľudia idú do divadla ani nie tak kvôli hre, ale kvôli konkrétnemu hercovi, svojmu idolovi. Niekto chodieva na Rotha, iný na Maštalíra, Bártu, či Koleníka. Chodievajú diváci aj na Emila Horvátha?
- V mojom veku, po toľkých odohratých predstaveniach o tomto nijako špeciálne neuvažujem. Nevylučujem však, že hlavne v časoch mojej mladosti tomu tak bolo. Stávalo sa, že nám kedysi diváci - a najmä diváčky - písali listy, v ktorých nemenovali len ich obľúbené predstavenia, ale aj takmer všetky televízne inscenácie, v ktorých sme hrali. Dnes cítim, že som pevnou súčasťou národného divadla, v rámci ktorého ma tak kolegovia, ako aj diváci ešte ako tak „znesú“ (úsmev).

Archívna snímka. Herci Bárta a Horváth
Foto: TASR/Michal Svítok


Pre dobrého herca by mala byť akýmsi určujúcim rysom jeho výrazová originalita, jedinečná a neopakovateľná stopa, ktorú svojim pôsobením zanecháva. Niečo, čo divák dokážete definovať aj so zatvorenými očami – že toto je Horváth, Pántik, Kvietik, Váššaryová, Gaišberg, Maštalír, či Labuda. Zaujíma ma váš názor herca, režiséra a pedagóga, ktorí zo súčasnej mladej hereckej generácie majú „našliapnuté“ na to, aby túto jedinečnosť získali?
- Nemáme sa čoho obávať, je ich dosť. Najmä tridsiatnikov a štyridsiatnikov. Je to mimoriadne silná a úspešná herecká generácia, ktorej robí vyrovnaného hereckého partnera najmä mladý Daniel Fischer. Ale skvelí sú aj iní – Milan Ondrík, ktorý mal to šťastie a mohol sa herecky vyhrať popri skvelých kolegoch v Nitre. Obaja sú typy hercov, ktorí sa pevne chytili príležitostí a dokazujú tak svoj veľký herecký potenciál.

Na druhej strane môžeme vidieť premárnené príležitosti talentovaných ľudí, ktorí to v živote neustáli, hoci mali našliapnuté na skvelú kariéru. Mám na mysli Dušana Cinkotu, či Petru Vajdovú. Čo podľa vás determinuje ich zlyhanie, ich fatálne premrhaný umelecký potenciál?
- Dušan bol môj žiak. Najskôr som ho nenechal skončiť školu, neskôr sme sa pomerili, potom som ho vytiahol druhý raz – dal mu šancu... potom opäť zlyhal. Viete, mnoho skvelých hercov a umelcov malo v živote problémy s alkoholom a pod., mnohým sa ich neresti stali aj osudnými – len sa o tom nehovorí. Či to bol Ivan Rajniak, Vlado Durdík mladší, alebo Ivan Mistrík. Umenie je chôdza po tenkom ľade, ktorá, pokiaľ chcete prejsť bez ujmy, musíte dodržiavať tvrdú sebadisciplínu a pokoru k životu, ľuďom navôkol a v konečnom dôsledku aj k sebe samému. Herec musí byť zodpovedný, lebo každý večer, keď vyjde na javisko, od neho divák očakáva maximálny a úprimný výkon. Pokiaľ nie je v poriadku, pokiaľ je indisponovaný vlastným pričinením, je na najlepšej ceste do pekla.

Dušan Cinkota, archívna snímka.
Foto: TASR/Martin Baumann


Popularita je vlastne „dvojsečná zbraň“. Tak, ako môže tešiť a byť na osoh, na druhej strane dokáže ničiť...
- Pozrite sa, slastné a opojné pocity popularity, svojich „päť minút slávy“, som si prežil aj ja. Najmä po televíznom, uvedení Americkej tragédie, v ktorej sme hrali so Soňou Valentovou, Kamilou Magálovou, či Ivanom Mistríkom. Spoznávali ma ľudia nielen na Slovensku, ale aj v Čechách a nebudem klamať, bolo to príjemné. No nie je to to najhlavnejšie v živote. Aj preto je dôležité nepodľahnúť jej a zachovať si triezvy pohľad na život. Bez alkoholu, či drog. Petra, ktorú som sám angažoval do divadla - podobne ako aj Dušan – sú veľmi talentovaní. Aj preto im držím palce a prajem všetko dobré. Najmä, aby vyhrali boj nad sebou samými. To, či a ako sa vrátia na divadelné dosky – si netrúfam hodnotiť. Je to len na nich. Každopádne, nebudú to mať ľahké, pretože talentovaných mladých hercov, ktorí dokážu byť disciplinovaní, majú pokoru k životu, sú pracovití a čakajú na svoju príležitosť - je veľa...

Tri desaťročia ste boli pedagógom na VŠVU, pričom z vašej „liahne“ vyšli mnohí skvelí herci a herečky. Prečo ste sa rozhodli zavesiť profesiu pedagóga „na klinec“? Nemáte už ambíciu formovať novú hereckú generáciu, alebo je za tým čosi iné?
- Z jednoduchého dôvodu: mojou vyťaženosťou a zaneprázdnenosťou trpela moja rodina. Pochopil som, že život plynie až príliš rýchlo. Okrem učenia a práce súvisiacej so školou, som mal počas dňa divadelné skúšky, večer hranie, prípadne točenie – jednoducho, nastala chvíľa, keď som si povedal, že niečo z toho všetkého musím vynechať. Dnes sa vďaka tomu môžem s manželkou prejsť popri Dunaji a práci, ktorú ešte robím sa môžem venovať naplno – bez časového stresu a návalu iných povinností.


Očista a režisérska empatia


V súčasnosti sa často stretávame s pojmom vyhorenie. Aj preto ma zaujíma, či postretla takáto situácia aj vás osobne...
- Asi by som to nepomenoval až vyhorením. Život každého z nás prináša so sebou situácie, keď neprežívame najoptimálnejšie okamihy, keď stratíme niekoho blízkeho, či keď má niekto z našich najbližších zdravotné problémy. Je len zákonité, že sa tieto faktory na vás odrazia, no podstatné je, do akej miery si to pripustíme, opustíme sa a začneme sa v tom utápať. Sú to chvíle naplnené úvahami, porovnávaním a povedzme pravdu – aj pocitom akého si vyhorenia pri ktorom pochybujete o zmysle toho, čo robíte. No práve v takýchto zlomových okamihoch človek nesmie byť upriamený len na seba, pretože tak nedokáže byť svojim blízkym oporou vo chvíľach, keď to najviac potrebujú.

Môžu byť práve zlomové okamihy príležitosťou na akýsi životný „reštart“?
- Reálny život nefunguje podľa vopred nakreslených vzorcov a aj preto sme najmä v hraničných okamihoch svedkami rôznych anomálií. Ja som ich vnímal tak na svojej matke a aj manželke. Obe sa práve v hraničných okamihoch stali boli voči svojim najbližším obetavé do tej miery, že seba dali na pomyslenú „druhú koľaj“. Až neskôr som si uvedomil, že to, ako nedávali najavo svoje ego - im v danom okamihu dokázalo pomôcť prekonať konkrétny zlomový životný okamih. Aj preto podľa mňa vyhorenie je v mnohých prípadoch závislé na nekritických očakávaniach a nekontrolovateľnej veľkosti ega daného jednotlivca. Človek sa musí v ťažkých, zlomových okamihoch, keď pochybuje o sebe a svojej ďalšej ceste, naštartovať, hoci viem, že nie vždy je to jednoduché a niekedy aj možné.

Ste nielen hercom a donedávna aj pedagógom, ale aj režisérom. Čo vedie herca – pretože nie ste jediný - k tomu, aby zišiel z pódia predeň? O čo je herec lepší režisér, než „nefalšovaný“ vyštudovaný režisér?
- Myslím si, že pokiaľ disponuje režisér aj hereckými skúsenosťami, je to pre réžiu veľká výhoda, pretože vie byť empatickejší, lepšie chápe samotného herca, vie sa dokonalejšie ponoriť do jeho vnútra, psychiky.

V tom prípade ma zaujíma, ako by ste sa charakterizoval ako režisér...
- Preferujem, keď je nielen v divadle pri hraní, aj aj počas nacvičovania a režírovania vládne medzi pozitívna emócia. Režisérska práca je pre mňa akýmsi vnútorným uvoľnením sa od herectva a sústredením sa na predlohu, ktorá ma osloví, zaujme a v konečnom dôsledku obohatí. A to nielen mňa, ale aj kolegov a divákov. Ako režisér som začal v Martine a neskôr - v Bratislave som od nebohého Juraja Slezáčeka dostal ponuku vybrať si hru a zrežírovať ju. Zrejme sa vydarila, lebo po nej prišli ďalšie ponuky, vďaka ktorým som režíroval napr. Camusovho Caligulu, Ahlforsovu Divadelnú komédiu, Turriniho Šialený deň, či v poslednom čase Pavlacove Slovo Válkovo a Glowackeho Antigonu v New Yorku...

Ktosi múdry povedal, že „Pre dobrých hercov neexistujú zlé úlohy.“ Museli ste niekedy hrať úlohu, s ktorou ste sa nedokázali vnútorne stotožniť a stalo sa, že ste niekedy odmietli hrať nejakú rolu, prípadne zobrať nejakú réžiu?
- V minulom režime, keď ste boli zamestnancom divadla, sa hru odmietnuť nedalo. Teda, pokiaľ ste nemali ambíciu s herectvom nadobro skočiť. Spomínam si, ako sme krátko, pred zmenou režimu, spolu s Paľkom Mikulíkom, Maťom Hubom, s Milkou a Magdou Vášáryovými a ďalšími, hrali hru Osvalda Záhradníka Polostrovy vianočné. Priznám sa, že sme z nej všetci herci mali také intelektuálne a umelecké „hlavy bolenie“, že sme s vtipom hovorili, že bez pol deci to nedokážeme odohrať. Žiaľ, bez urážky, bola to strašná hra, ktorá bola v národnom divadle uvedená len preto, že jej autor bol v tom čase - ku koncu režimu - predsedom Zväzu slovenských dramatických umelcov. A čo sa týka réžie, áno, stalo sa, že som odmietol určité ponuky.

Slávnostné odovzdávanie Cien za celoživotné dielo a Výročných cien Literárneho fondu za divadelnú a rozhlasovú tvorbu 30. novembra 2009 v Bratislave. Na archívnej snímke zľava slovenskí herci Marián Labuda, Martin Huba a Ladislav Chudík na odovzdávaní.
Foto: TASR/Tomáš Halász


Podľa Roba Rotha je divadlo stále ešte akási morálna inštitúcia. Vnímate to tak aj vy? Chodia ľudia do divadla najmä preto, aby sa akosi morálne očistili, naplnili a aby zažili čosi, o čom vedia, že za múrmi tejto kultúrnej ustanovizne, v dravom, komerčnom a uponáhľanom svete už nie je reálne?
- Som životný optimista a stále verím, že existuje veľa ľudí, ktorí návštevu divadla vnímajú ako niečo prirodzené a samozrejmé. Dôležité je pri tom rešpektovať jedinečnosť a odlišnosť vnímania pohľadu na umenie každého jednotlivca. Keď budeme čítať toho istého Doktora Živaga, pre každého z nás to bude odlišne empaticky prežívaný príbeh, ktorý budeme vnímať pomocou našej predstavivosti, životnej skúsenosti, bez ohľadu na to, že budeme možno v konečnom dôsledku prežívať dva rozdielne príbehy. Ide čisto len o otázku individualizácie stotožnenia sa s postavou, dejom. Takže, nie som ten, kto by mal ambíciu súdiť divákov, či sa dostatočne vžili do postavy, deja, či ju prežívajú ako svoju vlastnú, alebo ju prijímajú len ako akési prezentované umelecké posolstvo. Podobne si nemyslím, že návštevou divadla sa stáva človek automaticky morálnejším. Morálka je niečo, čo musíte v sebe prirodzene mať. Sú to princípy, ktoré musíte vyznávať a žiť podľa nich.

Neodpovedali ste mi však na druhú časť otázky...
- Pokiaľ sa ľudia utiekajú k umeniu ako k prostriedku pomyselnej morálnej očisty – svedčí to o tom, že tam vonku, za múrmi kultúrnej ustanovizne nie je všetko „s kostolným poriadkom“. V takom prípade je divadlo a umenie akýmsi výstražným zvonením, varujúcim, že čosi nie je s nami a našimi životmi tak, ako má byť. Otázne je, koľko ľudí si to uvedomí a koľko to výstražné zvonenie v danom okamihu počuje a vníma, pretože samotné vnímanie je podmienené výchovou, a tým, či sú daní jedinci, ako aj celá spoločnosť sčítaní, inteligentní, kultúrne, či morálne na úrovni a či majú ambíciu napredovať, alebo sa uspokoja s daným stavom, priemernosťou. Aj preto závisí to od každého z nás - či a do akej miery sa necháme manipulovať a budeme sa tešiť z toho, že sme síce nesvojprávne manipulovaní, ale podľa prieskumov spomedzi ostatných - najdôveryhodnejšie manipulovateľní...


O masách a svetonázore


Stanislav Štepka mi v jednom rozhovore povedal: „Mojím svetonázorom sú moje hry. Hry a ich hrdinova sú mojimi poslancami, mojou politikou, mojím volebným programom a správou o tom, čo a ako sa tu žije. Cez inscenácie som vždy dramatickou rečou dával okato najavo, čo si myslím, aké sú moje a naše občianske a ľudské postoje. Ja vlastne svoju správu o živote podávam ako spravodajca každý deň na javisku. Už vyše päťdesiat rokov.“. Ako je to s vaším svetonázorom a politickou angažovanosťou?
- Svojim spôsobom som bol vždy rebel. Vedel som sa postaviť a povedať si, čo správne je a čo nie. Po invázii vojsk do Československa nastali ťažké a zvláštne časy. Aj v divadle. Ľudia, ktorí horlivo jeden deň brojili proti ruskej okupácii, o tri týždne stáli na čele preverovacích komisií a vyšetrovali, či súhlasíme so vstupom vojsk, ktoré mali potlačiť kontrarevolúciu. Ja som síce neemigroval, ako mnohí, no na druhej strane som ani nikdy s režimom nekolaboroval.

Keď spomínate emigráciu, čo jej bránilo?
- S priateľmi sme boli dohodnutí, že odídeme. Oni už boli preč, no moja mama bola v tom čase v NDR. Ja som si následne na to uvedomil, že nedokážem odísť a nechať tu svojich rodičov a sestru, na ktorých som bol citovo naviazaný – napospas ich osudu. A tak som ostal, aj za cenu toho, že sme žili dvojtvaré životy. Jeden pracovný v Bratislave, druhý slobodný na našich chalupách, v kruhu priateľov, s ktorými sme zdieľali spoločný „svetonázor“. V živote som sa musel dvakrát rozhodnúť na akú stranu sa postavím. V roku 1968 a v roku 1989. Som hrdý na to, že ani raz som sa nerozhodol nesprávne, že som bol verný svojmu svedomiu a vždy som sa zachoval ako rovný človek. A hoci som nevystupoval a ani nevystupujem na tribúnach, nie som politický aktívny, nie je mi jedno, čo sa deje v našej spoločnosti a ľudia, ktorí ma poznajú vedia, že svoj názor dám vždy najavo.

Nemáte ambíciu sa podobne, ako niektorí vaši kolegovia, sa verejne prezentovať?
- Mám svoje prežité a som realista. Prajem si aby som nielen ja, ale aj my všetci žili v slušnom a kultúrnom Slovensku, kde nevládnu skorumpovaní a sprofanovaní politici. Avšak, nepodlieham prvotnej emócii a vždy si kladiem ďalšie otázky a hľadám na ne odpovede. Súhlasím s nutnosťou zmeny, len mi nikto nevie povedať, kto tou skutočnou a reálnou zmenou bude. Politik, ktorý sa v súkromí stretáva s pochybnou a morálne závadnou osobou, aby sa vzájomne dohodli na obsadení prokuratúry? Alebo politik, ktorý ma viac spoločných fotiek s podvodníkmi, mafiánmi a matkami svojich detí, než so svojimi voličmi? Aj preto nekonám pudovo a bezhlavo, uvedomujem si úskalia, ktoré so sebou prináša demokracia. Dnes, tridsať rokov po zmene režimu je už nutné ľuďom predstaviť reálnu alternatívu, ktorú budú akceptovať a stotožnia sa s ňou nielen ľudia v Bratislave a Košiciach, ale na celom Slovensku. Už nestačí len verejne kritizovať a žiadať odstúpenie morálne a spoločensky sprofanovaných politikov a strán, ale je potrebné ponúknuť relevantné a nespochybniteľné riešenie a náhradu. A práve toto mi tu akosi zatiaľ absentuje, výsledkom čoho je situácia, že keď si pozorne pozriete dlhodobé preferencie politických strán medzi občanmi a voličmi, či už pred kauzami, alebo po nich, tak už len ten samotný pohľad zabolí....

Na archívnej snímke Pochod "Za slušné Slovensko - predvečer svadby" na Námestí SNP 4. mája 2018 v Bratislave.
Foto: TASR - Pavel Neubauer


To sa nepočúva príliš optimisticky. No aké je z tohto marazmu východisko?
- Začať dôsledne požadovať, aby politici boli v prvom rade služobníkmi občanov a spoločnosti. Pod občanmi pritom nemyslím niekoľkogeneračné „zaopatrenie“ vlastnej rodiny a spoločnosťou – eseročku, kdesi v daňovom raji, či v krajine mimo jurisdikcie Interpolu. A tiež pracovať na tom, aby všetci občania mali ambíciu byť kultúrnejší, vzdelanejší, sebavedomejší a inteligentnejší. Pretože politici nikdy nemajú záujem na tom, aby si vytvárali oponentov, ktorí dokážu používať svoj rozum. Oveľa jednoduchšie sa im manipuluje a klame s priemernými a poslušnými masami.


Manželstvo a dialóg


S manželkou, taktiež herečkou, Vierou Richterovu tvoríte pár už 47 rokov. Sám ste v jednom z rozhovorov uviedli, že: „Moji rodičia mali krásne manželstvo, spokojné deti a všetko okolo toho. Mám taký pocit, že je to genetický kód, a rodinný príklad je nesmierne dôležitý.“ Je vyrovnaný život bez väčších otrasov to, čo vás ako umelca robí odolnejším? Zvlášť, ak žijeme časy, keď ľudí zaujímajú skôr pohromy a nešťastia, než normálne plynúci život...
- Je to možné. Ja však nežijem svoj život preto, aby bol atraktívny pre povrchných čitateľov bulváru, ale preto, aby si na jeho konci dokázal vážiť sám seba. Samozrejme, v každom spolunažívaní prídu aj „búrky“, no tie sa vždy dajú prekonať. Každá „búrka“ je tak previerkou úrovne „demokracie vzťahu“. Pokiaľ žijete vo vnútornej rovnováhe, nájde si vás aj šťastie. Práve ono je pre vyrovnaný profesijný a aj osobný život veľmi dôležité.

Archívna snímka. Herečka VIERA RICHTEROVÁ.
Foto: TASR


Manželstvá, v ktorých sú obaja manželia aktívni v rovnakom, časovo náročnom povolaní, častokrát nevydržia. Teda, pokiaľ sa jeden z nich neobetuje. U vás to bola vaša manželka. Nevyčítala vám to niekedy, že kvôli vám a rodine odmietla viaceré možnosti sebarealizácie?
- Keď sa narodil náš syn Tomáš, pre Vierku sa stala zmyslom nášho spoločného života jeho výchova a starostlivosť oňho a o rodinu. Rozhodla sa, že práve toto bude jej najväčšia životná rola. Celkom spontánne a prirodzene - bez toho, že by sme sa o tom nejako dohadovali. A pritom bola veľmi talentovaná herečka. Kým sme obaja hrali, boli obaja rozbehaní a rozcestovaní, mali pracovné povinnosti a vystúpenia častokrát v iných mestách republiky, neuvedomovali sme si, že tieto okamihy sú previerkou nášho vzťahu. Asi to tak vo vzťahu musí byť, že ak má byť funkčný a vytrvať, že jeden z dvojice musí viac-menej „kryť rodine a vzťahu chrbát“. Vierka to dokázala a ja si ju aj za toto nesmierne vážim. O to viac, že popri tom hrdo bojovala aj s nepriazňou osudu. Nakoniec, práve ťažké životné okamihy a situácie zvyknú vzťah nielen preveriť, ale aj zoceliť...

Tak to ste pomerne vzácny prípad, nakoľko dnes sa namiesto „preverovania“ vzťahy poväčšine končia. Aj preto, že to je jednoduchšie...
- Ľudia sú dnes povrchní a netrpezliví. Nevedia sa navzájom počúvať, sedia oproti sebe, ale namiesto svojho partnera vidia len seba, nedokážu viesť dialóg. Mnohí z nich ani len nevedia, čo to dialóg vlastne je. Netajím sa, že som bol v určitých obdobiach svojho života značne „eruptívny“, no po búrke som si dokázal včas uvedomiť určité veci a byť voči tomu druhému empatický. Manželstvo je určitá forma vzájomného dialógu dvoch ľudí. Inak to nejde. Nechcem moralizovať, ale mnohí ľudia sa práve dialógu častokrát nemajú kde naučiť. Nevidia to v rodine, v škole a ani v spoločnosti.

Kdesi ste uviedli, že „ O vzťahu sa nedá rečniť, vzťah musí byť. Asi sme zmeškali trend rozchodov a nezistili sme, že partnerov treba meniť.“ Čím je podmienené to, aby vzťah bol, či nebol, nevydržal?
- Problém je aj v tom, že sa ľudia prestali navzájom rozprávať a počúvať. Buď doma pozerajú na televíziu, do monitoru počítača, či mobilu, alebo akýkoľvek rozhovor nahrádzajú komunikáciou pomocou strohých slov, ikon, neosobne - bez interpunkčných znamienok cez esemesky. A nielen to. Zapnite si niekedy, čo len na chvíľu napr. vysielanie relácie verejnoprávnej televízie relácie O 5 minút dvanásť. Buď tam niekto vedie monológ, alebo inokedy ten akože „výkvet a reprezentácia“ našej spoločnosti tam nediskutuje, len po sebe „breše“. Každý hovorí o sebe a sám pre seba, bez toho, aby ho zaujímal názor jeho oponenta. V Mayovkách na ukončenie takýchto nezmyselných debát medzi bielymi tvárami a červenými indiánmi bol kompetentný indiánsky náčelník, ktorý v pravý čas rázne zavelil: „Howgh“ - a bolo ticho. U nás to nedokážu nielen egocentrickí diskutéri, ale ani ten chudák bezradný nemastný-neslaný moderátor. Buď totiž v detstve nečítal Mayovky, alebo sa to bojí povedať, lebo nevie, či sa to jeho šéfom a ich politickým tútorom bude, alebo nebude páčiť. Sme svedkami zlyhávania základnej komunikácie, na úkor nárastu egoizmu, invektív a egocentrizmu.

Spomínali ste indiánskeho náčelníka. Nie je vzniknutá situácia spôsobená aj tým, že v našej spoločnosti chýbajú osobnosti, prirodzené morálne autority?
- Určite aj to. Problém je však ten, že prirodzené autority môžu len ťažko vzísť a existovať v spoločnosti, kde je manipulácia, antagonizmus, nevraživosť, netransparentnosť, či neštandardnosť prirodzenou a pomaly autentickou črtou.

Zhováral sa: Peter Škorňa

Emil Horváth – narodil sa 12. novembra 1945 v Nitre. Jeho otcom bol známy herec Emil Horvátha st. S manželkou, herečkou Vierou Richterovou majú syna Tomáša. Po skončení štúdia herectva na VŠMU v Bratislave v roku 1968 nastúpil do Divadla SNP v Martine, od roku 1976 do roku 1983 bol členom Novej scény v Bratislave. Od januára 1984 je členom činohry SND. Od mája 2011 do decembra 2012 bol riaditeľom Činohry SND. Je nielen špičkovým hercom, hrajúcim v množstve televíznych inscenácií a filmov, desiatkach divadelných hier, ale aj režisérom a 30 rokov bol aj pedagógom VŠMU v Bratislave, pričom od roku 2005 je držiteľom profesorského titulu. V roku 2005 mu prezident SR udelil Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za významné zásluhy v oblasti rozvoja kultúry.

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.