< sekcia Slovensko

Macháček: Sovieti využili Pražskú jar,aby mali vojská v Československu

Generálny tajomník ÚV KSČ a prezident republiky Gustáv Husák prijal hlásenie veliteľa čestnej vojenskej jednotky a v sprievode J. Lenárta a generálplukovníka S. Kodaja vykonal jej prehliadku, archívna snímka. Foto: TASR/ČSTK

Závan slobody a demokracie priniesol Čechom a Slovákom podľa historika federáciu, no zároveň ho Sovieti šikovne využili, aby v krajine rozmiestnili svoje vojská.

Bratislava 5. augusta (TASR) - Pražskú jar nemožno ohraničiť len rokom 1968, lebo liberalizácia života a obrodný proces v Československu sa začal už skôr, ešte za vlády konzervatívneho prezidenta Antonína Novotného. Závan slobody a demokracie priniesol Čechom a Slovákom federáciu, no zároveň ho Sovieti šikovne využili, aby v krajine rozmiestnili svoje vojská. Týmto snahám dokázali československí komunistickí pohlavári odolávať dvadsať rokov. V rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky to povedal mladý český historik Michal Macháček, autor prvej ucelenej monografie o Gustávovi Husákovi.

-Vnútri Komunistickej strany Československa (KSČ) bol od polovice 60-tych rokoch súboj medzi konzervatívcami a reformistami i medzi Čechmi a Slovákmi. Možno nástup Alexandra Dubčeka do funkcie prvého tajomníka Ústredného výboru KSČ začiatkom roku 1968 označiť za začiatok Pražskej jari, alebo to už kvasilo predtým?-

V takzvanej Pražskej jari alebo obrodnom procese by som videl dva hlavné hýbatele, ktoré boli spolu previazané. Jednak to bolo dianie vnútri KSČ, kde sa sformovalo progresívne antinovotnovské krídlo, a na druhej strane bol spoločenský vývoj. Do produktívneho veku sa dostávala generácia, ktorá už nezažila druhú svetovú vojnu. Dokázala porovnávať svoj životný štandard so životom na Západe, o ktorom získavala čoraz viac informácií. Mladí ľudia mali vtedy viac možností cestovať ako ich rovesníci o dekádu skôr. Významným spúšťačom celého procesu bola národnostná otázka, ktorá sa vyostrila v čase prípravy ekonomickej reformy. Táto známa Šikova reforma nevyhovovala slovenskej politickej garnitúre. Vtedajší šéf slovenských komunistov Dubček sa dokázal vymedziť voči oficiálnej línii strany, ktorú predstavoval prezident a prvý tajomník Ústredného výboru KSČ Novotný.

-V čom bola ekonomická reforma pre Slovensko nevýhodná?-

Slovensko by dostávalo menej peňazí na vyrovnávanie ekonomickej úrovne a jeho rozvoj by sa spomalil. To vyčítal Dubček Novotnému na rokovaní Ústredného výboru KSČ. Za to ho Novotný obvinil, že uprednostňuje slovenské národné záujmy, čo bolo nebezpečné, pretože to mohlo skĺznuť k obvineniu z buržoázneho nacionalizmu, ideologickej úchylke a za to sa v minulosti vyhadzovalo zo strany a končilo vo väzení. Tento spor na jeseň 1967 viedol ku kríze vnútri KSČ, kde sa začali preskupovať sily. Občas sa snažíme veľmi striktne rozdeľovať jednotlivých aktérov na reformistov a konzervatívcov, no reálna situácia bývala zložitejšia. O príslušnosti k jednotlivým táborom rozhodovali i osobné vzťahy a často aj myšlienková pružnosť. Môže byť prekvapením, že napríklad Vasil Biľak či Alois Indra, ktorí boli neskôr prezentovaní ako dogmatici, boli spočiatku naklonení reformám.

-Prečo boli potrebné reformy?-

Ekonomika stagnovala, nedarilo sa plniť plán, hospodársky rast nebol dostatočný. Politické vedenie štátu si uvedomovalo, že takto to ďalej nepôjde a sú potrebné hlbšie zmeny ekonomického systému. Podniky mali získať väčšiu samostatnosť pri určovaní cien a prerozdeľovaní zisku, čo ich malo motivovať.

-Keď sa vrátim k súboju vnútri KSČ, čo bolo jazýčkom na váhach, ktorý ho rozhodol? Bola to návšteva šéfa sovietskych komunistov Leonida Brežneva, ktorý vyhlásil, že "eto vaše delo"?-

Možno by som celý počiatočný súboj vymedzil na skupinu novotnovcov a antinovotnovcov, lebo ho symbolizovala práve osoba prezidenta Novotného. Brežnevova návšteva jednoznačne ukázala, že Novotný nemá podporu Moskvy. Ten si práve od tejto návštevy sľuboval opak, že dostane podporu od Brežneva a kritika jeho osoby bude výrazne nižšia. Kalkulácia mu nevyšla a to ho politicky potopilo. Došlo k povzbudeniu jeho odporcov a presvedčeniu dovtedy váhajúcich. Brežnev sondoval situáciu. Hovoril s Novotným, s Dubčekom i s Jiřím Hendrychom, bývalým spojencom Novotného a vplyvným členom KSČ. Ten si priamo zažiadal o funkciu prvého tajomníka po Novotnom, na čo si mal Brežnev, podľa spomienok sovietskych funkcionárov, len pohŕdavo odpľuť. Naopak, zo sovietskych záznamov vyplýva, že veľmi kladne hodnotil Dubčeka, ktorého volal "čestný Saša".

-Bolo zámerom komunistov, aby Pražská jar ostala len ekonomickou reformou bez vplyvu na politický systém?-

Najskôr sa to začalo ako ekonomická reforma, no veľmi rýchlo prešlo k téme reformy spoločenského a politického systému.

-A samotná ekonomická reforma Sovietom nevadila?-

Sami v tom období uvažovali o ekonomickej reforme, niečo aj realizovali, no boli extrémne opatrní. Počas predchádzajúceho obdobia chcel sovietsky vodca Nikita Chruščov reformy, no často ich menil, až to vyústilo do chaosu a jeho politického pádu. Sovieti ekonomickú reformu v Československu pozorne sledovali, až toľko im nevadila a nekritizovali ju. Skôr im prekážala otvorenosť vtedajších médií ako výsledok liberalizácie spoločnosti a straty kontroly komunistov nad situáciou.

-"Čestný Saša" sa však už po pár týždňoch vo funkcii, už v marci 1968, stal terčom kritiky šéfov ostatných komunistických spojencov. Kedy zistila Moskva a jej ostatní spojenci, že dianie v Československu môže byť nebezpečné?-

Československo kritizovali vnútri komunistického bloku už pred rokom 1968. Najmä aktivity a otvorenosť spisovateľov, ktorí sa vyjadrovali proti politike strany a za liberalizáciu, boli tŕňom v oku. No boli aj ďalšie trendy, ako vplyv Západu na mládež, kde bola, podľa sovietskeho vzoru, kampaň proti "dlhým vlasom" a aj otázka sionizmu, ktorá súvisela so šesťdňovou vojnou medzi Izraelom a arabskými krajinami v roku 1967. Množstvo obyvateľov židovského pôvodu v Sovietskom zväze a ostatných komunistických štátoch odporovalo oficiálnej línii, ktorá podporovala arabských spojencov.

-Kedy začali Sovieti zvažovať aj iné scenáre, ako bol napríklad priamy vojenský zásah?-

To je otázka, ktorá súvisela aj s tým, že Československo bolo štátom bez prítomnosti sovietskych vojsk. Dlhodobým cieľom Sovietskeho zväzu bolo umiestniť armádu aj v Československu, lebo susedilo s Nemeckou spolkovou republikou, členom NATO. Sovieti sa o to márne snažili za prezidentov Gottwalda i Novotného. Možno to bola tiež jedna z príčin, prečo ho nechali nahradiť Dubčekom, od ktorého očakávali, že ich požiadavku skôr podporí.

-Nie je paradoxné, že konzervatívec Novotný tlaku Sovietov odolal a Dubček ich vlastne svojou reformnou snahou pozval?-

Paradoxne, celá liberalizácia spoločnosti sa začala už za Novotného. Liberalizácia v kultúre, veľmi viditeľne aj vo filme sa začala už v polovici 60-tych rokov. Novotný bol síce konzervatívec, ale dokázal akceptovať aj modernizačné snahy.

-Bola šanca odolať tlaku na rozmiestnenie sovietskych vojsk?-

No je to veľmi hypotetická otázka. Snáď keby naši komunisti presvedčili Moskvu, že majú situáciu pevne v rukách. Dubček príliš váhal, nebol presvedčivý. Sovietski jastrabi tak veľmi šikovne využili Pražskú jar ako zámienku na príchod a prítomnosť svojich vojsk.

-Čo bolo hlavným cieľom vojsk Varšavskej zmluvy, keď obsadili Československo?-

Malo ísť o priamy tlak na komunistické špičky, aby obnovili v plnej miere vedúcu úlohu KSČ v spoločnosti. Musíme však vnímať aj vtedajšie geopolitické súvislosti. Bola studená vojna a Sovietsky zväz mal mnohé záujmy i rizikové miesta. Československo začal vnímať ako slabý článok celého bloku. Aj poľskí a východonemeckí komunisti sa obávali diania v Československu, lebo videli riziko, že podobné udalosti by sa mohli začať aj u nich. Poľsko a NDR tlačili na Sovietsky zväz, aby sa situácia v Československu dala do poriadku. Sovietsky zväz mal na svojej východnej hranici dlhodobo napätý vzťah s Čínou, ktorý sa napokon vyhrotil do krátkeho vojnového incidentu v roku 1969. Sovieti sa preto báli, že pokiaľ by nezasiahli v Československu, tak by ukázali svoju slabosť navonok i dovnútra.

-Z toho ale vyplýva, že Pražská jar bola sympatickým závanom slobody a demokracie pre naše národy, no nemala žiadnu šancu uspieť...-

Filozof Ivan Sviták alebo historik Jan Tesař si, naopak, myslia, že mala šancu, keby bola ešte radikálnejšia a keby Československo ukázalo odhodlanie sa aj brániť v prípade vstupu cudzích vojsk. Myslím si však, že by intervencia prišla aj v takom prípade. S tým rozdielom, že obetí by bolo nepredstaviteľne viac. Filozof Slavoj Žižek sa zasa domnieva, že sovietske tanky vlastne zachránili mýtus Pražskej jari, lebo normalizáciu by skôr či neskôr aj tak začali naši komunisti, alebo by krajina rovno prešla ku kapitalizmu. Názory sú rôzne, no je to samé keby.

-Západné krajiny síce prejavovali sympatie Československu, no nemali záujem nijako zasahovať...-

Západ rešpektoval povojnové rozdelenie sveta. Amerického prezidenta Lyndona Johnsona už v predstihu informoval sovietsky veľvyslanec vo Washingtone Anatolij Dobrynin o zásahu v Československu a on to rešpektoval, pretože chápal rozdelenie sveta. Napokon, USA boli v dlhotrvajúcom konflikte vo Vietname, z ktorého chceli vycúvať, a na to potrebovali aj Sovietsky zväz ako prostredníka.

-V tom období sa snažil opäť dostať do popredia aj rehabilitovaný Gustáv Husák. Vo svojej knihe Gustáv Husák ste uvádzali, že sa neustále ponúkal do popredia, písal listy, no Dubček ho odmietal a dokonca pred ním varoval. Videl v ňom svojho rivala?-

Súviselo to s minulosťou. Kým Husák sedel deväť rokov vo väzení, Dubčekova politická hviezda strmo stúpala. Husák sa začal aktivizovať po svojej politickej rehabilitácii v roku 1963 a o rok neskôr na bratislavskej mestskej konferencii Komunistickej strany Slovenska (KSS) hovoril o obrodnom procese. Vtedy si vyslúžil kritiku Novotného, ktorý vďaka Husákovi zaútočil na Dubčeka i celú slovenskú politickú reprezentáciu. Dubček aj ostatní ho považovali za príliš ambiciózneho človeka, ktorý im podráža nohy.

-Bol teda Husák reformátor a vizionár, keď svojím vystúpením predbehol dobu?-

Skôr to spojil s rehabilitáciou svojej osoby a celej povstaleckej politickej garnitúry, ktorú perzekvovali v 50-tych rokoch. Chcel však aj vyniknúť, upozorniť na seba a aj na vtedajšie celospoločenské problémy.


-Husák videl v roku 1968 aj šancu na riešenie národnostnej otázky v rámci Československa, keď sa stal členom komisie, ktorá mala pripraviť prechod k federácii. V knihe ste písali, že keď v marci 1968 začal vystúpenie na jednej konferencii oslovením Slováci, tak zožal obrovský potlesk. Brnkol v rámci spoločnosti na správnu strunu, ktorá ho vyniesla opäť nahor?-

Mimoriadne to zvýšilo jeho popularitu. Pre značnú časť verejnosti bol emancipátor slovenského národa, perzekvovaný za to, že presadzoval jeho svojbytnejšie postavenie. Už po druhej svetovej vojne presadzoval v rámci Československa federáciu až konfederáciu dvoch národov. K svojej vízii sa vrátil v roku 1968 a na verejnosti získal silnú podporu. Často verejne vystupoval, mal priestor v médiách, a tak ho už Dubček a ostatní politici nemohli ignorovať. Stal sa podpredsedom československej vlády, kde dostal, okrem iného, na starosť štátoprávne usporiadanie medzi Čechmi a Slovákmi.

-Veľká Husákova úloha však mala prísť neskôr. Sovietom sa ich zásah v Československu síce vojensky vydaril, ale politicky zlyhal, pretože nenastúpila žiadna prosovietska politická reprezentácia a nastala patová situácia...-

Áno, bolo to tak. Po vojenskej stránke sovietsky plán vyšiel, pretože československá armáda ostala v kasárňach. Politicky ale ich kalkulácia, že československé stranícke vedenie podporí vstup vojsk a odsúhlasí ho, nevyšla. Väčšina predsedníctva Ústredného výboru KSČ na čele s Dubčekom odsúdila vstup vojsk a vyhlásila ho za flagrantné porušenie medzinárodného práva. Pre Sovietov tak vznikol problém, aké stanovisko zaujať na medzinárodnej scéne.

-Sovieti internovali viacerých členov vedenia Československa v Moskve, kde s nimi začali rokovať. Rokovania sa naťahovali a nedarilo sa nájsť kompromisnú cestu. Vtedy do Moskvy pricestoval československý prezident Ludvík Svoboda a s ním aj Husák. Prečo práve on, keď nebol vo vtedajšom najvyššom vedení štátu?-

Husáka vzal do Moskvy prezident Svoboda. Poznal sa s ním dobre už z minulosti, keď bol po druhej svetovej vojne ministrom obrany a Gustáv Husák bol predsedom Zboru povereníkov na Slovensku. Mali rovnaký osud politických väzňov v 50-tych rokoch a späť do veľkej politiky sa dostali až v roku 1968. Svoboda vzal Husáka do Moskvy ako človeka s veľkými politickými skúsenosťami a ako právnika, pretože predpokladal, že tam dôjde k podpisu nejakých dohôd. Husák v Moskve zastupoval vládu a dostal poverenie aj na zastupovanie Slovenska.

-Ako vnímala Husáka sovietska strana?-

Spočiatku dosť negatívne, najmä v súvislosti s jeho minulosťou počas druhej svetovej vojny, keď mal kontakty s ľudáckym režimom, a s obvinením z buržoázneho nacionalizmu. Navyše ho vnímali ako nedisciplinovaného straníka, ktorý sa vymedzoval voči Biľakovi. Ten bol, naopak, obľúbencom Moskvy. Dokonca jeho prvé vystúpenie na rokovaniach bolo proti vstupu vojsk, že to bol nezmyselný krok a sovietskej strane chýbal dostatok informácií o dianí v krajine. Na druhej strane sa ukázal aj ako pragmatik, pretože povedal, že čo sa dá robiť, už sa stalo, no musíme to vyriešiť.

-Z vašej knihy však vyplýva, že Sovieti si napokon Husáka vytypovali ako možného nástupcu Dubčeka. Čo zmenilo ich negatívny postoj voči nemu?-

Sledovali jeho počínanie a nechali si vypracovať jeho charakteristiku. Vtedy si uvedomili, že hoci Husák hrá národnostnou kartou, vnútri zostal presvedčený komunista, ktorý uznáva vedúcu úlohu KSČ v spoločnosti a spojenectvo so Sovietskym zväzom. Plusom bolo, že bol rétoricky veľmi dobre vybavený. Ukázalo sa to počas moskovských rokovaní, kde bol Husák vo svojom živle, bol aktívny a iniciatívny. Vycítili u neho nenaplnené ambície.

-Dosiahla počas rokovaní v Moskve československá strana maximum toho, čo sa v danej situácii dalo?-

Podarilo sa im z pôvodného návrhu vypustiť zmienku o kontrarevolúcii v Československu, dostali prísľub pokračovania v politike, ktorá sa začala v januári 1968. No termíny, ktoré boli uvedené v protokoloch, boli veľmi neurčité. Najlepšie to bolo vidno na termíne dočasnosti pobytu vojsk. Nikto nevedel, čo presne znamená dočasný pobyt. Podľa vtedajšieho premiéra Oldřicha Černíka im Brežnev v súkromných rozhovoroch hovoril o dvoch rokoch prítomnosti vojakov. Na to však neexistovala žiadna záruka a bolo potrebné dodržiavať podmienky, ako bolo zabránenie antisovietskym prejavom, obnovenie vedúcej úlohy KSČ či vynútené personálne zmeny. Sovietska strana neskôr svoje požiadavky stupňovala a reformy sa postupne "salámovou metódou" okliešťovali. Zaujímavé je, že na čele strany nechali aj po rokovaniach Dubčeka. Hoci prezident Svoboda po príchode do Moskvy počítal s jeho odvolaním.

-Prečo nechali Dubčeka na svojom poste?-

V danej situácii im najviac vyhovoval. Ak by ho odvolali, vnímali riziko, že by sa do čela strany mohol dostať niekto pre Sovietov menej výhodný. Nechceli z Dubčeka mučeníka spoločnosti. Práve naopak, chceli ho vo funkcii diskreditovať, aby už nebol obľúbencom más. Biľak sa vyjadril, že ho treba vykúpať v marazme, do ktorého priviedol krajinu.

-Bol už vtedy Husák favoritom na najvyšší stranícky post v krajine?-

Možných kandidátov bolo viac. Indra či Biľak mali o post záujem, no boli diskreditovaní, pretože na verejnosť sa dostala informácia, že podpísali pozývací list pre vojská Varšavskej zmluvy. Sovieti preto hľadali niekoho prijateľnejšieho a asi najviac uvažovali buď o Černíkovi alebo o Husákovi. Objavilo sa aj meno bývalého ministra vnútra Rudolfa Baráka. Vytypovali si naschvál viac kandidátov, aby bola medzi nimi rivalita.

-Pomohlo Husákovi, že sa aj jeho zásluhou dotiahlo vytvorenie federácie od 1. januára 1969?-

Rokovania o federácii ostali v lete 1968 na mŕtvom bode a paradoxne ich odblokoval až príchod vojsk. Potom sa už dotiahli až do úspešného konca. Sovieti boli spočiatku proti decentralizovanej federácii, keď malo dôjsť aj k autonómii na úrovni komunistickej strany podľa vzoru Juhoslávie. Federácia napokon fungovala na centralizovanom princípe a o najdôležitejších otázkach sa aj tak rozhodovalo v Prahe. Husák mal kľúčovú zásluhu na vzniku federácie a vďaka tomu mal podporu značnej časti slovenskej spoločnosti.

-Prekvapilo vás niečo pri štúdiu materiálov, ktoré sa týkali Pražskej jari?-

Keď som v Moskve študoval uznesenia predsedníctva Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, tak som si naplno uvedomil, že Sovietsky zväz robil veľmocenskú, imperiálnu politiku. Z dvadsiatich programových bodov jedného zasadnutia sa Československu venoval jeden jediný. Okrem toho sa zaoberali hospodárskou politikou, sovietsko-čínskymi vzťahmi, Blízkym východom, USA, Vietnamom. Možno sme si v roku 1968 mysleli, že sme pupok sveta, ale ani zďaleka to tak nebolo.

-Vo svojej knihe ste naznačili málo známy fakt, že Husák potom ako sa dostal na čelo Československa, mohol byť riadený agentom KGB Jelisejom Sinicynom. Mohli ho aj takto Sovieti kontrolovať a poistiť si ho?-

To je trochu zjednodušené vnímanie. Bolo bežnou sovietskou praxou, že mali v jednotlivých krajinách svojich emisárov aj mimo veľvyslanectva. Tí udržiavali priamy kontakt s vedúcimi funkcionármi aj v Československu. Sinicyn pôsobil u nás najneskôr od začiatku roku 1968 a zabezpečoval Husákovo spojenie s Brežnevom a šéfom KGB Jurijom Andropovom. Vzbudil u nich voči Husákovi dôveru. Husák s ním udržiaval blízky kontakt až do 80-tych rokov, keď slúžil ako zástupca KGB na československom ministerstve vnútra.

-Postavu Husáka skúmate aj ďalej. Čo je v jeho príbehu ešte málo zmapované?-

Určite stojí za to preskúmať činnosť českej a slovenskej komunistickej nomenklatúry v období normalizácie v 70-tych a 80-tych rokoch. Najmä, do akej miery boli opatrenia, ktoré sa prijímali, vynútené Moskvou a do akej miery išlo o osobnú iniciatívu našich komunistov. Sovietsky tlak bol veľký, ale niekedy vieme byť pápežskejší ako pápež.

-Čím je pre vás Husák taký zaujímavý?-

Ako napísal historik Viliam Plevza, bol to muž vzostupov a pádov. Husák prežil veľmi dramatický život a bol na politickej scéne šesť desaťročí. Veľmi dobre sa dá na jeho príklade ukázať vývoj česko-slovenských vzťahov v spoločnom štáte a našich dejín. Bol to tiež človek, ktorý stál na začiatku a na konci komunistického experimentu. Prebúdza nadčasové otázky o politike menšieho zla, vzťahu človeka a moci, ale tiež sociálnej spravodlivosti a zmyslu našich dejín. Husák patrí do panteónu významných osobností Čechov a Slovákov, nech ho už hodnotíme akokoľvek.

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.