Bratislava 27. októbra (TASR) – Prezident Československej republiky (ČSR) Tomáš Garrigue Masaryk vymenoval 8. júla 1919 novú vládu vedenú sociálnym demokratom Vlastimilom Tusarom. Boli v nej aj traja Slováci: Vavro Šrobár ako minister zdravotníctva, Milan Hodža ako minister unifikácie a Fedor Houdek ako minister výživy.

Už na začiatku 1. svetovej vojny vznikali rôzne úvahy o možnostiach postavenia Slovákov v Európe. Keďže v dôsledku mnohoročnej tvrdej maďarizácie bolo v tom čase na Slovensku málo vzdelaných ľudí so slovenským národným povedomím, optimálnym bolo spojenie síl s národovcami z českých krajín. Túto česko-slovenskú orientáciu, ktorej priekopníkom bol prvý prezident Československa Tomáš G. Masaryk, si postupne osvojili aj vedúci slovenskí politickí predstavitelia v zahraničí i doma.

Veľa Slovákov a Čechov žilo pred začiatkom 1. svetovej vojny v Amerike. Žiadali právo na samostatnosť. Takúto požiadavku vzniesla Slovenská liga v Amerike. Zapísaná bola v Clevelandskej dohode z roku 1915. Keď Masarykovi ukázali predstavitelia Slovenskej ligy v Amerike počas jeho návštevy USA v roku 1918 Clevelandskú dohodu, tvrdil, že je už vývojom prekonaná. Masarykove aktivity v USA vyvrcholili 30. mája 1918 podpísaním Pittsburskej dohody o zriadení spoločného štátu, v ktorom malo mať Slovensko vlastnú správu. Dňa 18. októbra 1918 Slováci a Česi uverejnili Vyhlásenie nezávislosti (Washingtonská deklarácia), v ktorej celému svetu oznámili vznik demokratickej ČSR.

V júni až septembri 1918 postupne Francúzsko, Veľká Británia, USA a Japonsko uznali za oficiálneho predstaviteľa budúceho Československa zahraničný čs. vrcholný orgán odboja, Národnú radu česko-slovenskú, založenú už vo februári 1916 vo francúzskom Paríži. Jej predstaviteľmi boli T. G. Masaryk, Edvard Beneš a Milan Rastislav Štefánik a ich diplomatické úsilie účinne podporovali vojenské úspechy čs. légií.

V júli 1918 české politické strany vytvorili ako domáci vrcholný orgán národnej a demokratickej revolúcie 30-členný Národný výbor česko-slovenský.

Nezávislosť Československa (ČSR) vyhlásil 28. októbra 1918 Národný výbor československý v Prahe. Od tohto dňa prevzal vládu a prijal aj prvý zákon o vzniku ČSR. Podpísali ho Vavro Šrobár, Anton Švehla, Alojs Rašín, František Soukup a Juraj Stříbrný. Týmto aktom oficiálne vznikla Československá republika. Dňa 30. októbra 1918 na zasadnutí v Martine sa vytvorila Slovenská národná rada (SNR). Prijala Deklaráciu slovenského národa, v ktorej sa stotožnila so spoločnou republikou Čechov a Slovákov. Martinská deklarácia Slovenskej národnej rady odobrila schválenie Základných štátoprávnych dokumentov vzniku ČSR.

Vyhlásenie Československého národného výboru v Prahe 28. októbra 1918 a Martinská deklarácia sa tak stali základnými dokumentmi vytvárania nového štátu.

Tomáš G. Masaryk bol 14. novembra 1918 zvolený za prvého prezidenta Československej republiky.

Československý národný výbor sa premenil doplnením o ďalších českých a slovenských zástupcov na Ústavodarné národné zhromaždenie, ktoré prijalo dočasnú ústavu. Prvá československá vláda tzv. Všenárodní koalice so zastúpením štyroch českých strán a jedným ministerstvom bez portfeje pre katolícke strany, bola ustanovená 14. novembra 1918. Do vlády republiky na čele s Karlom Kramářom sa dostali aj prví Slováci v moderných slovenských dejinách vôbec, Vavro Šrobár a Milan Rastislav Štefánik.

Po obecných voľbách v júni 1919, ktoré sa vzhľadom na mimoriadny stav na Slovensku ešte v tom období nekonali, sa najväčšou stranou v českých krajinách stali sociálnodemokratická a agrárna strana. Na základe volebných výsledkov vymenoval 8. júla 1919 prezident Masaryk novú vládu na čele so sociálnym demokratom Vlastimilom Tusarom. Bola to vláda agrárnej strany, sociálnych demokratov, českých socialistov a Klubu slovenských poslancov. Boli v nej traja Slováci: Vavro Šrobár ako minister zdravotníctva, Milan Hodža ako minister unifikácie a Fedor Houdek ako minister výživy. Sedemnásťčlenná nová vláda nastúpila po odstúpení vlády Karla Kramářa a fungovala až do 25. mája 1920. Zvláštnosťou, ktorá neskôr už nemala obdobu, bola jednomyseľná podpora Tusarovej vlády slovenskými poslancami, podmienená vtedajším vojenským a vnútropolitickým zápasom na Slovensku.

Jednou z hlavných úloh vlády bolo pripraviť novú ústavu. Národné zhromaždenie ČSR ju odhlasovalo 29. februára 1920 a s malými doplnkami platila až do konca prvej republiky. Vypracovaná bola podľa vzoru francúzskej ústavy z roku 1875, ale prebrala aj prvky iných ústav, napríklad americkej. Ponechala však aj množstvo nedemokratických rakúsko-uhorských zákonov.

Zvláštnu funkciu v politickom systéme predmníchovskej republiky mal tzv. Hrad – neformálne politické zoskupenie síl pod vplyvom prezidenta republiky Tomáša G. Masaryka a neskôr dr. Edvarda Beneša. "Hrad" vykonával navonok funkciu akéhosi "vyvažovateľa" politických síl.

Existenciu ČSR aj jej hraníc neskôr potvrdili mierové zmluvy: versaillská s Nemeckom (1919), saintgermainská s Rakúskom (1919) a trianonská s Maďarskom (1920).