Bratislava 4. septembra (TASR) – Kombinácia hyperaktivity, slabého sebaovládania, impulzivity, nepozornosti a neschopnosti vydržať pri aktivite či dokončiť ju, môže nasvedčovať, že človek má poruchu s deficitmi pozornosti a hyperaktivitou (ADHD). Prejavy choroby sú pozorovateľné už v piatom roku života.

Zatiaľ čo deti s ADHD často pobehujú a skáču, u dospelých sa choroba môže prejavovať napríklad mykaním nohami alebo len vnútorným nepokojom. „Podobne sa menia i situácie a prostredia, v ktorých dospelý s ADHD nevie vydržať, alebo sa prejaví jeho nesústredenosť. Môže mať problémy čakať v rade, nedokáže dokončiť úlohy, ktoré mu pripadajú nudné,“ vysvetlil pre TASR psychiater René Pospíšil. Tiež sa podľa neho môže stať, že človek zabúda platiť účty alebo stráca veci. Doplnil, že v dospelosti je často problém s diagnostikou poruchy a všeobecne jej vnímaním pacientom, okolím, ale i odborníkmi.

„Ak má pacient naozaj klinicky závažnú formu poruchy, je preňho diagnóza často vykúpením,“ tvrdí odborník. S poruchou je možné pracovať a liečiť ju, no podľa Pospíšila sa stáva, že človek pred jej diagnostikovaním celý život počúva, že je neschopný, čudný alebo lenivý. Hovorí, že prejavy poruchy, ako zlyhávanie v povinnostiach, impulzivita napríklad pri šoférovaní, výbušnosť až agresivita či konflikty so zákonom, môžu byť manažovateľné, zmena si však vyžaduje veľa času a množstvo práce. „ADHD nie je choroba, ktorú vyliečite. Je v podstate súhrnom čŕt človeka, ktoré sa dajú 'obrúsiť' na únosnú úroveň, ale nezmiznú,“ upozorňuje Pospíšil.

Psychológ a lektor Matej Štepita, ktorý pracuje s pacientmi s diagnózou ADHD, tvrdí, že najčastejšie sa naňho obracajú rodičia detí s ADHD na základnej škole. „Tieto deti majú problémy hlavne so začlenením sa do kolektívu, s rešpektovaním určitej základnej disciplíny, pravidiel a ich nositeľov, teda dospelých,“ hovorí. Podľa neho sú pre mnohé deti preťažujúce učebné nároky školy, najmä kvôli oslabenej pozornosti. Dodal, že aj vzťahy v rodine môžu byť napäté, pretože dieťa aj doma častejšie vzdoruje a rodiča stojí veľmi veľa energie naučiť ho aj základné pravidlá fungovania, ako večer si umyť zuby, ísť spať v určitú hodinu či upratať si svoju izbu.

Štepita sa v týchto prípadoch snaží pracovať s celou rodinou a najmä s rodičmi dieťaťa. „Keď zmení dospelý svoj prístup, dieťa určite tiež zareaguje. Navyše najmä pre duševný vývin dieťaťa na prvom stupni základnej školy je rodina najdôležitejšia,“ pripomína Štepita.

Rodičov učí, ako byť citlivý k špecifikám detí, ako ich pochopiť, povzbudiť a podporiť, nájsť ich silné stránky a rozvíjať ich. Na druhej strane aj to, ako stanoviť a dodržiavať jasné pravidlá vo výchove. „A napokon ako zvládať výchovu a vypäté situácie v nej so zachovaním vlastného duševného zdravia, pretože táto situácia nie je náročná len pre samotné deti, ale aj pre ich okolie. Teda najmä rodičov a súrodencov,“ dodal.