< sekcia Publicistika

KOMENTÁR J. HRABKA: Šľapaj prezidenta Kisku

Komentár Juraja Hrabka Foto: Teraz.sk

J. Hrabko komentuje voľbu a menovanie sudcov ÚS.

Ústavný súd nepatrí ani straníkom ani prezidentom, ale ľuďom.

Nevedno ako vážne treba brať vyjadrenia Z. Čaputovej po zvolení do funkcie prezidentky, keďže ňou ešte stále nie je – stane sa ňou až po zložení sľubu. Svoj názor tak totiž môže ešte zmeniť a minimálne v jednom prípade by ho zmeniť aj mala.

Týka sa menovania ústavných sudcov. Z. Čaputová totiž už opakovane hlása, že bude v tejto súvislosti postupovať rovnako, ako oznámil jej predchodca vo funkcii. Konkrétne, že nevymenuje ďalších ústavných sudcov skôr, kým jej parlament nedodá ďalších kandidátov. Tak, aby na konci dňa bolo možné povedať, že prezident rešpektoval Ústavu a vybral deviatich sudcov z dvojnásobného počtu kandidátov.

Že to nebude pravda, bude iba málokoho trápiť, hoci by malo: ide totiž o ďalšiu facku Ústave a ústavnosti, ktorú jej uštedril parlament. Treba stále a dookola opakovať, že to bol a je parlament, ktorý si nesplnil povinnosť a tým, navyše, bránil a bráni hlave štátu v plnení jeho povinnosti zabezpečiť riadny chod Ústavného súdu. To je jednoducho fakt, ktorý už nemožno vyzmizíkovať, ale si ho treba pamätať a prispôsobiť sa mu.

Napraviť sa totiž už nedá – ak aj parlament na júnovej schôdzi dovolí všetkých šiestich kandidátov, prezidentka Z. Čaputová už nebude vyberať sudcov z ich dvojnásobného počtu. Lebo nemôže. V takom prípade bude vyberať 6 sudcov z 15-tich kandidátov. Takúto situáciu zdedila, takúto šľapaj zanechal jej predchodca A. Kiska vo funkcii.

Problém nastane, ak to parlament neurobí, lebo budúca prezidentka nahlas hovorí, že v takom prípade žiadnych sudcov nevymenuje a namiesto sfunkčnenia Ústavného súdu bude čakať, kým parlament kandidátov nezvolí.

Hlava štátu však nemá žiadne páky na to, aby parlament prinútila urobiť to, čo urobiť nechce, nemôže alebo nedokáže. Naopak, má dosah na to, aby Ústavný súd bol funkčný tak, ako to Ústava káže. Inými slovami, aby mal štyri senáty a aby plénum fungovalo reálne, a nie iba matematicky. Ešte inak – splniť požiadavku Ústavy môže Z. Čaputová šmahom ruky už aj bez parlamentu – ak by aj parlament žiadnych kandidátov na júnovej schôdzi nezvolil, môže si hlava štátu vybrať z deviatich zostávajúcich kandidátov šiestich sudcov. Bude to núdzové, výnimočné, ale hlavne skutočné riešenie problému. Prezident nemá, nemôže a ani nesmie byť rukojemníkom parlamentu.

Isto, Z. Čaputová to nemusí urobiť a môže naozaj čakať na rozhodnutie parlamentu. Ide o to, čo uprednostní – či ľudí alebo straníkov. Či právo ľudí na spravodlivosť, na funkčný, nie zmrzačený Ústavný súd, alebo právo straníkov na politické hry v parlamente.

Dá sa tak aj tak. Napokon, rozhodujúce nie sú reči budúcej prezidentky, ale skutky hlavy štátu.